Scénické Thajsko: (1) Bangkok

Streda 26.11.2014

V stredu podvečer som sa stretol so Zuzkou na stanici na Mlynských Nivách, odkiaľ sme sa odviezli autobusom na viedenské letisko Schwechat. Tam sa k nám pripojil Axel a naša výprava smer Thajsko bola týmto kompletná.

Lietadlo štartovalo po 19, takže sme ešte mali čas navštíviť duty free shop. Už tam sme stretli zopár Slovákov, ktorí vo veľkom nakupovali alkohol. Niektorí z nich išli aj do nášho lietadla, takže sa dalo tušiť, že bude o zábavu postarané :) A veru aj bolo. Najmä jeden mladík sa najskôr dobre bavil, ale potom sa už nevedel spratať do kože. Už to vyzeralo, že zaspal, ale okolo 3 v noci sa rozhodol poprechádzať sa, v uličke spadol a zobudil tým asi polku lietadla. Ráno sme videli, aká pamiatka mu ostala na túto cestu – mal kobercovú lišaj pod pravým okom. Inak prebehla asi 10 hodinová cesta vcelku pokojne. Jedlo nebolo nič moc, najmä zákusok v podobe kalerábového zázvoru bol obzvlášť nepožívateľný. Lietadlo bolo pohodlné, po miernom sklopení sedadla a aplikovaní cestovnej podušky sa tam dalo aj vyspať. Každý mal k dispozícii monitor, kde sa dal sledovať priebeh letu, mohli sme pozerať filmy, počúvať hudbu alebo hrať bezva hry.

Štvrtok 27.11.2014

Okolo 11 pred obedom sme prileteli do Bangkoku. V Bratislave bolo vtedy ešte len 5 hodín ráno, čiže sme mali 6 hodinový náskok oproti nášmu času ;)

Letisko v Bangkoku je pomerne veľké, našťastie tam mali pohyblivé chodníky, ktoré urýchľovali presun. Ešte v lietadle sme vyplnili papier o účele našej cesty do Thajska, na pasovej kontrole sme dostali dokument o príchode do krajiny. Ak si správne pamätám, turista môže ostať v Thajsku maximálne jeden mesiac, potom musí krajinu opustiť (a prípadne sa hneď vrátiť). Nám to ale nevadilo, pobyt sme mali naplánovaný len na necelé tri týždne.

Po opustení klimatizovanej letiskovej haly sme okúsili pravú thajskú klímu. Vonku bolo cez 30°C. My sme mali ešte na dôvažok stále oblečené dlhé gate, takže sme sa začali okonáhle potiť. Na letisku majú prepracovaný systém odvozu pasažierov taxíkmi. Človek si zoberie lístok a čaká, kým sa nejaký uvoľní. Náš taxikár mal veľmi svojsky upravený interiér vozidla – na palubnej doske sa týčilo niekoľko sošiek Budhu, viselo mu tam zopár kytíc kvetov a na streche mal nalepené rôzne bankovky. A netreba opomenúť fakt, že v Thajsku sa jazdí vľavo, takže volant sa nachádza na pravej strane.

Mali sme zabookovaný hostel, tak sme mu ukázali názov a adresu a on sa tváril, že vie, kde to je. Komunikácia s ním bola náročná, resp. žiadna, pretože podobne ako väčšina ľudí v Thajsku nevedel po anglicky. V taxíku mal samozrejme pustenú klímu na plné pecky, takže po chvíľke jazdy mi začalo byť celkom chladno. Preto odporúčam si pred jazdou taxíkom či pred vstupom do iného prudko klimatizovaného priestoru dať radšej niečo na seba alebo aspoň na krk a predísť tak prípadným zdravotným problémom.

Taxikár nevedel presne, kde sa nachádza náš hostel, tak nás vysadil, ukázal nám približný smer a my sme museli zvyšok odpešovať. S pomocou mapy, GPS a miestnych obyvateľov sa nám podarilo dostať do hostela Chern. Hneď na recepcii nás prekvapila mladá Thajka, ktorá vedela povedať zopár slov po slovensky, lebo bola pred dvoma týždňami v Prešove :) Hoci bolo toto ubytko označené ako hostel, vyzeralo to tam veľmi dobre. Bola tam klíma a čisto, úplný rozdiel oproti horúčave, špine a častokrát smradu na uliciach.

Po krátkom relaxe na izbe sme sa vybrali von. Chceli sme ísť ku kráľovskému palácu, dostali sme sa ale ku Golden Mountain. Okolo kopca viedli schody ku chrámu na vrchole. Práve na ňom opravovali strechu, to ale nič neuberalo z výhľadu, ktorý sa nám odtiaľ naskytol. Nové budovy sa striedali s chatrčami a k tomu budhistické chrámy. Síce tu bolo zopár ľudí, aj tak toto miesto bolo oázou pokoja nad rušným veľkomestom a rozhodne tu nebolo toľko turistov ako v niektorých chrámoch, ktoré sme navštívili neskôr.

Z Golden Mountain sme pokračovali do China Townu, čo predstavovalo dlhšiu prechádzku ulicami, takže sme mohli naplno nasávať lokálnu atmosféru. Fascinovali nás dômyselne riešené rozvody elektriny. Na stĺpoch viselo toľko káblov, že to vyzeralo, ako keby do každého bytu alebo aspoň domu viedol jeden. Neviem si predstaviť, ako to riešia, keď nastane nejaká porucha, nájsť ten správny kábel v takejto spleti sa mi zdá nemožné.

Na ulici sme ochutnali miestnu špecialitu, ktorú sme nazvali mäso na paličke, pretože to vlastne bolo opečené mäso napichnuté na paličke ;) Tento rýchly pokrm bolo možné nájsť takmer všade. Ak si človek kúpil viac kúskov aj s ryžou, dalo sa z toho aj slušne najesť, samozrejme za lacný peniaz.

Do China Townu sme dorazili až po zotmení, ale zrejme práve vtedy to tam začína žiť.

Zaujala nás tam nejaká polievka, tak sme si kúpili rovno dve porcie. Keďže však Axelovi ani Zuzke nechutila, musel som zjesť dve dávky. Netvrdím, že by to mne chutilo, bolo to niečo ako teplá huspenina s vajcami, ale tak jedlo tam predsa nechávať nebudem. Okrem toho sme okúsili ovocné džúsy – pomarančový, granátovo jablkový či limetkový. Osviežujúca je tiež šťava z kokosového orecha. Chlapík ten orech priamo pred nami narezal, aby sme to mohli slamkou piť. Len treba dať pozor, aby bol orech ľadovo vychladený, ak je šťava teplá, nedá sa tá brečka vôbec piť. Ako dezert sme si dali teplé ovocie so šťavou a orechmi, niečo ako náš kompót, ibaže servírované za horúca.

Keďže čínska štvrť bola pomerne ďaleko od nášho hostela, zobrali sme si tuk-tuk. Je to asi najtypickejší thajský dopravný prostriedok. Ako pri mnohých iných veciach, aj tu treba pred jazdou zjednávať o cene. Vodič obyčajne najskôr povie úplne premrštenú cenu. Vy ponúknete niekoľko násobne nižšiu cenu, osvedčená suma je 100 Bahtov. Tuk-tukár sa začne chytať za hlavu a vysvetlovať ako je to ďaleko, prípadne že to trvá dlho kvôli dopravnej zápche. Niekedy vás vôbec nie sú ochotní zobrať a treba sa skúsiť spýtať ďalšieho. Našťastie je ale ponuka veľká a nie je problém sa s niekým na odvoze s adekvátnou cenou dohodnúť. Jazdu tuk-tukom ale rozhodne treba zažiť, rútiac sa 90km/h po prázdnych nočných cestách je nezabudnuteľný zážitok :)

Piatok 28.11.2014

Prvý plán na tento deň bolo navštíviť kráľovský palác s emeraldovým budhom a Wat Pho, kde je ležiaci budha. Najskôr sa ale bolo treba naraňajkovať ;) Preferovali sme jedenie vonku na ulici z viacerých dôvodov. Chceli sme samozrejme okúsiť miestnu kuchyňu a ochutnať, čo jedia domáci. V rôznych bedekroch tiež odporúčali jesť na miestach, kde sa stravuje veľa ľudí. Jedlo vám uvaria priamo pred očami, tým pádom tam nestojí dlho a malo by byť čerstvé a zdravotne nezávadné. Niekedy bol problém s výberom jedla, nie vždy mali jedálny lístok. V tom prípade sa dá ukázať na tanier na vedľajšom stole, ak sa vám daný pokrm páči, alebo si vypýtať nejaké známe jedlo, napríklad curry alebo phad thai :) Tiež je dobré sa vopred spýtať aj na cenu, ale pokiaľ tam jedávajú aj domáci, mali by byť ceny prijateľné.

Po raňajkách sme sa teda vybrali smerom ku kráľovskému palácu. Zastavil nás jeden chlapík, ktorý tvrdil, že je autobusár a dal sa s nami do reči. Keď zistil, kam ideme, začal nás presviedčať, že Wat Pho je až do 13 zatvorený a máme ísť zatiaľ radšej na plávajúci trh. Myslím si, že to bola len typická finta, na ktorú upozorňovali aj v sprievodcoch, ktorých sme čítali. Človek na ulici vás zastaví a tvrdí, že niečo je zavreté a máte ísť radšej inakam, kde má on samozrejme províziu. Zaujímavé ale je, že nám to isté hovorili aj ďalší ľudia na ulici, neviem ako sa na tom čase dohodli.

Kráľovský palác je veľkou atrakciou pre turistov. Vstupné je na thajské pomery dosť vysoké, 500 Bahtov, čo je vyše 10 EUR. Vo vnútri treba mať dlhé gate a zahalené ramená, za depozit vám ale vhodný odev radi požičajú. Hoci je chrámový komplex pomerne veľký a vstupné relatívne vysoké, aj tak tam bolo veľmi veľa ľudí. Chrámy zdobia rôzne božstvá, častokrát niečo medzi vtákom a človekom. Prevláda zlatá farba, kupolovité strechy a bohatá ornamentálna výzdoba.

V čase našej návštevy okolo chrámu pochodovala procesia mníchov v tradičných oranžových rúchach, ktorí boli nasledovaní dievčatami v bielych košeliach s čiernymi sukňami. Aj mnísi aj dievčatá mali na hlave položenú nejakú knihu.

V okolí chrámov bolo veľa zelene, udržiavaný trávnik a okrasné dreviny (a zopár pózujúcich turistov).

Následne sme sa presunuli do Wat Pho. Samozrejme nebol zatvorený, ako tvrdili „milí“ ľudia na ulici. Hlavnou atrakciou tu je ležiaci budha. Je to asi 40 metrov dlhá socha, ktorá znázorňuje Budhu v polohe ležmo.

V chráme je neustále počuť akési štrnganie, ktoré je spôsobené tým, ako ľudia vhadzujú drobné mince do na to dedikovaných nádob.

Ležiaci budha je impozantný svojou veľkosťou, zaujali ma na ňom ale aj jemné detajly, ako napríklad množstvo drobných vrkôčikov na hlave.

Okrem ležiaceho budhu bolo v komplexe Wat Pho veľa ďalších menších budhov, usporiadaných v radoch vedľa seba.

Po opustení historickej časti mesta sme vyskúšali ďalší dopravný prostriedok – lode. Najskôr sme šli veľkou loďou po rieke, potom sme prestúpili do malého člnu a plavili sme sa po kanáli. Hlavne doprava tou malou loďkou bola zážitok. Prechádzali sme popod nízke mosty, kde sme sa len ledva zmestili. A voda celkom špliechala, našťastie boli po bokoch lode inštalované igelity, aby sa voda nedostala na palubu. Priamo pri kanáli mali ľudia postavené svoje skromné príbytky.

Po meste sme sa ďalej viezli sky-trainom a metrom. Pre sky-train majú v češtine krásne jednoslovné pomenovanie – nadzemka. U nás to môžeme nazvať nadzemná dráha. Keď sme vystúpali po schodoch na úroveň sky-trainu, cítil som sa ako v sci-fi filme. Unikli sme zo špinavých a často smradľavých ulíc do čistého, sterilného prostredia. Sky-train sa vznáša nad mestom, ďaleko od dopravných zápch, pouličných predavačov, prostitúcie. Preprava ním je rýchla a navyše poskytuje výhľad na mesto z vtáčej perspektívy.

Dostali sme sa do veľkého nákupného centra, kde si chcel Axel pozrieť nejaký mobil. Bolo tu ale také množstvo stánkov predávajúcich známe aj noname značky mobilov, že sa vybrať jednoducho nedalo. Veľká bola aj časť, kde sa predávajú foťáky – toľko obchodov s fototechnikou som na jednom mieste jakživ nevidel. A hoci sme boli vo vnútri obchodného domu, bolo tu aj strašne veľa obyčajných stánkov s oblečením, ktoré by som čakal skôr vonku na ulici alebo na nejakej tržnici.

Po prehliadke obchodného domu a pouličných stánkov sme sa vybrali do známej vykričanej štvrte – Patpongu. Náš cieľ bol jasný, chceli sme vidieť ping-pong show :) Presnejšie, hovorí sa, že keď niekto navštívi Bangkok, mal by sa ísť pozrieť aj na ping-pong show. Čo sme predtým o tejto atrakcii počuli? Odohráva sa to vraj v bare alebo aj priamo na ulici. Sporo oblečená (rozumej vyzlečená) deva (alebo dáma v rokoch) predvádza rôzne triky s ping-pongovou loptičkou, raketu pri tom ale rozhodne nepotrebuje. Postačia jej pritom telesné orgány, ktorými bola obdarená. No proste, strčí si loptičku medzi nohy a vystreluje ju odtiaľ. Takto nejako sme si to teda predstavovali...

Objaviť nejaký bar, kde takúto aktivitu prevádzkujú, nie je vôbec ťažké. Na jednej ulici stoja takéto podniky jeden vedľa druhého. Nadháňači sa ale pohybujú už po vzdialenejších miestach. Spoznáte ich podľa špecifického mľaskania ústami, doprevádzaného slovami ping-pong show. Dohodli sme sa teda s jedným na cene, zaplatili sme mu 500 Bahtov za nás troch, pričom sme mali drink v cene. Odviedol nás do baru, kde bola už show v plnom prúde.

Ping-pongové loptičky tentokrát nepoužívali. Prvé číslo, ktoré slečna ukázala priamo pred nami, bolo otváranie piva. Čím? Môžete tri krát hádať ;) Dokázala ho dokonca tak šikovne otvoriť, že pri tom ostriekala Axela so Zuzkou, ja som sa stihol uhnúť. A to sme sedeli asi päť metrov od pódia. Medzitým nám priniesli sľúbený drink. Objednali sme si pivo, pevne verím, že bolo otvorené tradičným spôsobom ;) Ping-pong umelkyňa po predstavení obchádzala hostí s krabičkou v rukách a pýtala za predvedené kúsky nejaký bakšiš, táto konkrétne chcela 100 Bahtov. Osobne by som jej nič neplatil, rátal som, že sme za všetko zaplatili už pri vstupe. Niečo málo sme jej ale prispeli, keďže pred nami stála v pracovnej uniforme (rozumej takmer nahá), prosebne sa na nás pozerala a nechcela odísť. Ďalšie číslo bolo strielanie šípok do balónov. V tomto prípade sme našťastie nesedeli v smere letu šípok. Potom nasledovalo sfúkavanie sviečok cez slamku. No a pri poslednom sa to už naozaj priostrilo. Slečna vyťahovala spomedzi nôh žiletky. Na dôkaz toho, že sú pravé, nimi prerezala papier. My sme toho už mali akurát dosť, rýchlo sme exli pivá a utekali sme z baru. Nechcem ani pomyslieť, čo mali dámy pre nás ešte pripravené...

Hoci sme na ping-pong show videli niečo z nočného života v Bangkoku, stále sme nemali dosť. Presunuli sme sa tuk-tukom na Khao San Road, čo je tamojšia mekka cestovateľov. Je tam množstvo barov, pouličných zabávačov a v stánkoch predávajú jedlá od výmyslu sveta. Z tých exotických spomeniem vysmážané chrobáky, škorpióny, larvy, mali tu dokonca aj tarantulu. Ja síce rád skúšam nové a neznáme pokrmy, toto bolo ale aj na mňa moc. Sadli sme si radšej do baru a večer zavŕšili miešaným drinkom za 60 Bahtov :)

Po príchode na hotel sme sa museli pobaliť, ráno sme totiž vstávali skoro, pretože sme šli na vlak do Kanchanaburi. Zaspali sme až o 2 v noci a budík sme mali nastavený už na 6 ráno. Ale zas pri cestovaní netreba plytvať čas na spánok, energiu nabíjam novými zážitkami, ktoré na mňa každý deň číhajú :)