Scénické Thajsko: (3) Cesta na sever

Pondelok 1.12.2014

Na hoteli v Lopburi sme mali aj raňajky, tak sme sa išli najesť. Výber bol celkom široký – rôzne nápoje, ovocie, tradičné thajské jedlá aj kontinentálne raňajky (vajíčka, párky). Keďže sme to mali v cene, ja som vyskúšal zo všetkého niečo a poriadne som sa natlačil. Nijak extra to nechutilo, ale zas zjesť sa to dalo.

Lopburi je známe ako opičie mesto.

Nechali sme si veci na hoteli a odviezli sme sa do centra, k opičiemu chrámu.

Prišli sme tam na poludnie, v čase najväčšieho horka. Väčšina opíc sa schovávala v tieni, ale upútali sme pozornosť niekoľkých exemplárov. Riadne po nás poskákali, Zuzke ukradli náušnicu, Axela pohrýzli, mne našťastie ukoristili len vrecúško orieškov, ktorými som ich kŕmil.

Opice však nie sú iba pri chráme, pobehujú si aj po meste a skúmajú miestne elektrické vedenie.

Vydržali sme to s opicami len krátko, necelú pol hodinku. Išli sme naspäť na hotel. Telo aj vlasy nás svrbeli od opíc, tak sme sa aspoň na záchode trochu opláchli vodou. Opäť sme šli do centra, tentokrát na vlakovú stanicu. Zistili sme, že stanica je len kúsok od opičieho chrámu. Kúpili sme lístky na vlak, ale mali sme ešte nejaký čas, tak sme odložili veci do úschovne a išli sme sa prejsť po meste. Mohli sme si nechať veci na stanici hneď ráno, ušetrili by sme si tak zbytočnú cestu na hotel.

V čase obeda bol trh vyľudnený, bolo tam len zopár obchodníkov.

Kúpili sme si mäso, ryžu a polievku, všetko v sáčkoch. Myslím si, že odtiaľto pochádza aj u nás zaužívaný názov sáčková polievka :)

V potravinách 7/11 sme si chceli ešte kúpiť pivo na cestu, cez deň ale alkohol nepredávajú. Uctievajú tu aj popoludňajšiu siestu, ani sa nečudujem v takejto páľave. A je jedno, či ide o ľudí alebo o opice.

Keďže náš vlak meškal asi 20 minút, mohol som si v pokoji na stanici zaliať v hrnčeku rezance stále horúcou polievkou. Síce táto zelená zmes nevyzerala vábivo, bolo to chutné. Navyše, ako jeden z mála pokrmov v Thajsku to ani nebolo sladké, čo bola príjemná zmena.

Keď sme si kupovali lístky na vlak, mali sme možnosť vybrať si z troch kategórií. Obyčajný stojí 49 Bahtov a našu trasu (necelých 300 km) prejde oficiálne za 6 hodín, rapid train ide 4 hodiny za 99 Bahtov a express 3 hodiny za 450 Bahtov. Teta pri pokladni nám automaticky ponúkala ten najdrahší. Bolo nám jasné, že to je strašne veľa, keďže vlaková doprava je v Thajsku lacná. Nevedela nám ponúknuť žiadny iný vlak, až keď som z tabule s odchodmi opísal čas najbližšieho spojenia, ponúkla lacnejšiu alternatívu. Nakoniec sme sa rozhodli pre rapid train za 99 Bahtov.

Cesta vlakom bola opäť scénická, z okna sme videli samú rovinu a polia. Najprv sme si sadli do druhej triedy s koženými sedadlami, odkiaľ nás rýchlo vysťahovali. Nakoniec sme sa teda viezli v tretej triede, sedeli sme na tvrdých drevených laviciach potiahnutých koženkou. Mali sme miestenky a na našich miestach už sedeli nejakí ľudia, tak sme ich museli aj s pomocou sprievodcu vyhodiť.

Dlhú cestu sme si krátili aj tak, že sme sa poprechádzali po vlaku. Za zmienku stojí najmä jedálenský vozeň, kde pasažieri sedia na plastových stoličkách. Človek tam vidí priamo do jednoducho zariadenej kuchyne, kde suroviny skladujú v plastových sudoch, o chladničke tu myslím ešte nepočuli.

Záchod je tiež neobvyklý. Je to otvor priamo na koľajnice, ale tak vyzerali záchody aj v našich vlakoch ešte pár rokov dozadu. Tu sa ale nedá sedieť, je to v podstate turecký záchod. Treba sa postaviť na stupačky asi 20 centimetrov nad dlážku a pri vykonávaní potreby balansovať, čo môže byť pri idúcom vlaku celkom problém.

Cítime sa zalepene a špinavo. Z vlaku vystupujeme v Phitsanulok, prechádzame cez night market, kupujeme kari a bravčové a presúvame sa mestom asi pol hodinu na autobusovú stanicu. Tam večeriame a pokračujeme busom smerujúcim do Chiang Mai. Vystupujeme v Sukhothai a tuk-tukom sa vezieme na ubytko. Prichádzame až okolo 23:30, ale na recepcii vedia o našom neskoršom príchode, takže nás čakajú. Komplex tvoria malé drevené chatky v palmovej záhrade. Máme peknú kúpeľňu s kachličkami a murovanou stenou pri sprchovom kúte. Zaujímavé je, že z izby je vidieť do kúpeľne spojenej so záchodom, priestory oddeľuje iba sklenená stena, na ktorej je zavesená rohož.

Utorok 2.12.2014

V Sukhothai sme sa zastavili, pretože je to jedno z viacerých starých thajských hlavných miest. Z Novej Sukhothai sme sa museli odviesť tuk-tukom k historickému rezortu, známemu ako Stará Sukhothai. Za cestu sme zaplatili 120 Bahtov, pričom nám vodič ukazoval, čo môžeme okolo seba vidieť – rôzne waty (chrámy), hoteli, ale aj KFC :)

Videjko z cesty tuk-tukom, tento bol výnimočný tým, že sa sedelo vpredu, pred vodičom, čo zvyšovalo zážitok z jazdy :)

Chrámový komplex v Sukhothai je celkom rozľahlý. Ideálny dopravný prostriedok tu predstavuje bicykel, dá sa požičať za 30 Bahtov na deň. Za vstup do areálu treba platiť, my sme si to ale na bicykloch obišli a prešli sme dnu zozadu bez platenia cez menší vchod, kde nikto nekontroloval. Je tu veľa watov a budhov. Stavby sú staré, z niektorých ostali už len kamenné ruiny, ale niektoré sú celkom zachovalé alebo zrekonštruované.

V areáli je aj veľa stánkov s občerstvením. Hoci sme tu boli v čase obeda, stánky zívali prázdnotou. Bolo vidieť, že je tu, tak ako celkovo v Thajsku, menej turistov ako obvykle. Na záver sme boli pri scénickom jazierku.

Okolo 15 sme šli späť na hotel, tentokrát väčším songthaevom, ktroý mal vzadu tri rady lavíc namiesto tradičných dvoch. Cestou pristúpila celá trieda školáčiek. Ledva sa pomestili, niektoré šli na smetiara – stáli vzadu na schodíkoch :)

Z hotela sme šli tuk-tukom na stanicu, pričom sme zjednali celkom fajn cenu. Pôvodne chcel asi 100 Bahtov, tak sme mu ponúkli 70, čo on prebil ponukou 20 Bahtov na osobu, teda 60 dokopy :)

Na autobusovej stanici sme si čas krátili aj tým, že sme odháňali škorcov zo stromu. Strašne tam škriekali a miestni si s nimi zjavne nevedeli poradiť. Tak sme prišli s Axelom a začali sme tlieskať. Zopár ich aj odletelo a domáci tento trik potom tiež skúšali. Oni mali ale aj iný spôsob, ako škorcov odohnať – svietili na nich baterkou, čo tiež pomáhalo. Aj takto môže vyzerať výmena znalostí medzi kultúrami :)

Autobus do Chiang Mai bol starý, Zuzka najskôr sedela v rozpadnutom sedadle, po zemi behali šváby.

Do Chiang Mai sme sa ale dostali. Pri vystupovaní na konečnej stanici sme zobudili Švéda, ktorý spal v buse. Nevedel presne kam ide a vyzeral celkom dezorientovane, ale možno bol len rozospatý. Spolu s ním a ďalšími turistami sme sa odviezli songthaevom do hotela. Vodič nás najskôr chcel vysadiť na zlom mieste, ale nakoniec sme aj s pomocou GPS náš hotel našli. Ponúkam ešte zvyšok večera a stručný plán na ďalší deň ako ho zaznamenal Axel:

"Je tu na rozdiel od ostatných miest teraz večer celkom chladno okolo 18stupnov ale chvalabohu cez den ma byt klasicky okolo 32. Zajtra sa budeme len túlať tu po meste a večer chceme ist na kurz varenia."

Naša trasa z Lopburi do Chiang Mai:

Scénické Thajsko: (2) Kanchanaburi a okolie

Sobota 29.11.2014

Z Bangkoku pokračujeme na západ, smerom do Kanchanaburi a Nam Toku. Vstávame skoro ráno o 6:15, pretože 7:50 má odchádzať náš vlak. Hneď pred hostelom stojí taxík, s ktorým sa dohodneme na cene za odvoz. Axel so Zuzkou si sadajú dozadu, ja idem suverénne na pravé predné sedadlo. Až keď uvidím na pravej strane volant si spomeniem, že v Thajsku sa jazdí vľavo a tým pádom sedí vodič na opačnej strane ako u nás :)

Náš vlak odchádza zo stanice Thonburi, čo je jedna z troch železničných staníc v Bangkoku. Najväčšia je Hualomphong, odkiaľ idú vlaky na sever, do mesta Chiang Mai. Na stanici sme v dostatočnom predstihu, tak sa ideme prejsť na miestny trh s úmyslom kúpiť si niečo na raňajky. Pre trhovníkov sme boli atrakciou, keďže tam nechodí až tak veľa turistov. Predávali tam najrôznejšie potraviny a miestami to tam strašne smrdelo. Kúpili sme si nejaké jedlo, ovocie a osvedčené mäso na paličke.

Cieľom dnešného dňa neboli len mestá Kanchanaburi a Nam Tok, ale aj samotná cesta vlakom.

V sprievodcoch, ktorých sme čítali, bolo spomínané, že sa jedná o scénickú železnicu. Okrem toho tam písali aj o ďalších scénických veciach, napr. scénické pláže, odtiaľ pochádza aj názov tohto cestopisu – Scénické Thajsko :) Musím uznať, že pohľad z okna ponúkol úplne odlišnú scenériu ako rušný Bangkok, videli sme vidiecke obydlia, ale hlavne nekonečné polia. Na istý čas je táto zmena samozrejme vítaná. My sme však strávili vo vlaku celkovo asi 10 hodín a nemeniaca sa krajina sa nám už zunovala.

Okrem cestujúcich sa vo vlaku viezli aj predajcovia jedla a nápojov, ktorí čochvíľa prechádzali vlakom a ponúkali svoj tovar.

Kúsok za mestom Kanchanaburi prechádza vlak cez Most cez rieku Kwai, ktorý je známy vďaka rovnomennému filmu. Udalosti opisované vo filme sa vraj v skutočnosti neudiali, aj tak je ale most navštevovaný turistami v hojnom počte.

Skutočne scénickou časťou železnice prejde vlak asi za štvrť hodinu. Že sa blíži zaujímavý úsek spoznáte jednoducho – do vlaku sa nahrnie hŕba turistov. Tých na stanicu dovezú mikrobusy, nastúpia do vlaku a vychutnajú si cestu, kde trať kopíruje strmé skalné útesy a akoby sa vznáša nad roklinou. Keď idete smerom z Bangkoku, je dobré sedieť na ľavej strane, odkiaľ máte výborný výhľad na rieku a prázdno pod sebou, na pravej strane sú len skaly. Ja som sedel celý čas na ľavej strane, scénický úsek som si teda vychutnal, na zvyšku cesty som však musel pretrpieť slnko, ktoré na mňa pražilo. Na ďalšej stanici turisti vystúpili a my sme sa viezli ďalej vo vlaku s domácimi.

Radšej nepozerať dole (photo by Zuzana Zimanová)

Železničná trať končí v Nam Toku. Kedysi pokračovala ďalej až do Barmy. Táto trať je neslávne známa ako železnica smrti, pretože ju počas druhej svetovej vojny budovali japonskí zajatci. Trať prechádzala exponovaným terénom a mnohí robotníci tu pri jej budovaní zaplatili životom.

V Nam Toku sú dve železničné stanice. Na jednu chodí väčšina vlakov, na druhú ide iba turistický špeciál a kúsok od nej sa nachádza vodopád. My sme skončili na tej prvej a k vodopádu sme sa odviezli songthaewom (pick-up s dvoma radmi sedadiel). Pri vodopáde bolo množstvo turistov, treba však poznamenať, že to nebol až taký scénický vodopád. Trepať sa do Nam Toku, len kvôli nemu by bola vyslovená hlúposť. Ako som ale spomenul už skôr, v tomto prípade hlavne cesta (vlakom) je cieľ ;)

Keďže smerom tam náš vlak meškal, mohli sme v Nam Toku stráviť len jeden a pol hodiny. Popravde, okrem vodopádu tam asi až tak veľa atrakcií nebolo, a tak sme sa tešili na cestu späť a ďalšie vlakové dobrodružstvo ;) Ešte raz sme si vychutnali cestu krátkym scénickým úsekom, kedy sa samozrejme do vlaku opäť nahrnuli húfy turistov.

Dvere stále otvorené, vyskočiť za jazdy nie je problém ;)

Celodenné cestovanie je naozaj únavné

Na malej staničke niekde pred Kanchanaburi nám sprievodca oznámil, že vlak tu bude 40 minút stáť. Zrejme čakal na spoj opačným smerom. S Axelom sme šli kúpiť pivá a nejaké potraviny do neďalekého obchodu. Pivká sme si potom vychutnávali priamo na peróne. Ja som si spomenul na časy, keď sme cestovali vlakom do Bulharska či Turecka a niekoľko hodinové státie na rumunsko-bulharských hraniciach bolo úplne bežné. Môj oco pracuje na železnici a tak som za mladi často cestoval vlakom. Vďaka vlaku som sa dostal do bulharských letovísk Burgas či Varna, rumunskej Konstanci, tureckého Istanbulu, talianskych Benátok a Ríma. Najďalej som bol vlakom v španielskej Barcelone, pričom cestou sme navštívili mestá na francúzskej riviére aj Monako. Monotónny zvuk, ktorý vlaky vydávajú pri jazde, a ktorý je na chvíľku narušený len keď vlak prechádza cez výhybky, mi jednoducho učaroval ;) Aj preto som si toto celodenné teriganie vlakom svojim spôsobom užíval. V Thajsku je vlak asi najlacnejší dopravný prostriedok, je ale tiež veľmi pomalý a častokrát nepohodlný. Ak ale nie ste tlačený časom, odporúčam tento spôsob dopravy vyskúšať.

Do Kanchanaburi sme prišli až za tmy. Opäť sme sa previezli cez Most cez rieku Kwai. Od stanice sme si to odpešovali asi 20 minút k hotelu. Ubytovali sme sa a šli sme poprechádzať po meste. Konala sa tu práve nejaká slávnosť, dostali sme sa na obrovský trh, kde bolo národa a národa. Navečerali sme sa, spravili fotky pri Moste cez rieku Kwai a vydali sme sa naspäť na hotel. Chodenia sme už ale mali dosť, tak sme šli tuk-tukom. Tentokrát to bol podomácky zmajstrovaný exemplár – proste kára privarená k mopedu. Je zaujímavé, že v každom meste majú špecifické modely tuk-tukov, akoby ich vyrábal ten istý výrobca. Niekde sedí vodič vpredu a za ním je miesto pre najviac troch cestujúcich. Alebo sedí vodič na jednej strane a pasažieri na druhej ako v sajdkáre. Najviac adrenalínu ale poskytuje jazda tuk-tukom, kde sedia cestujúci vpredu a moped tlačí káričku pred sebou :)

Nedeľa 30.11.2014

Z hotela vyrážame o 10 ráno, nechávame si ruksaky na recepcii. Máme namierené do národného parku Erawan, kde sú najväčšou atrakciou 7 úrovňové vodopády (Erawan Waterfalls). Postupne sme si pozreli všetky úrovne. Bolo tam síce dosť veľa turistov, ale cesta popri vodopádoch má niekoľko kilometrov, takže sa tu ľudia rozptýlia a vôbec to tu nie je preplnené. V Erawane dbajú aj na čistotu, čo v Thajsku nie je bežné. Sú tu smetné koše a keď má človek pri sebe fľašu, zaplatí za ňu zálohu 20 Bahtov, ktoré dostane späť, ak má fľašu stále pri sebe aj pri spiatočnej ceste.

Smerom hore sme sa teda pri jednotlivých vodopádoch príliš nezdržovali, spravili sme len nutné fotky ;) Takto vyzerajú jednotlivé úrovne, smerom zdola nahor:

Úroveň 1: hneď prvý vodopád je impozantný

Úroveň 2: veľký vodopád s jaskyňou

Úroveň 3: možno to v skutočnosti nie je tretí vodopád ;)

Úroveň 4: šmykľavky

Úroveň 5: jazierka

Úroveň 6: kúsavé rybičky

Úroveň 7: the end

Ja s Axelom sme si nenechali ujsť ani poslednú úroveň. Zuzka ostala na šiestej úrovni, kde jej prišli na chuť rybičky, ktoré jej obhrýzali nohy.

Cestou späť sme skočili aj my do vody pri šiestom vodopáde. Nechal som sa tiež chvíľku okusovať rybičkami, ale šteklilo ma to a bolo mi to vcelku nepríjemné. A v hlbšej vode, kde ma tie rybky kúsali a ani som ich nevidel, sa už vôbec nedalo vydržať.

Pri piatej úrovni bolo veľké jazierko, kde sme sa tiež vykúpali a šli sme aj na kmeň stromu pod vodopádom.

Mali sme už málo času, pretože o 16 odchádzal autobus naspäť do Kanchanaburi, ale prírodné šmykľavky po skalách pri štvrtom vodopáde sme nemohli opomenúť. Dalo by sa tu šantiť dlho, my sme sa však len pár krát šmykli a ponáhľali sme sa na bus, mali sme asi 20 minút.

Autobus sme stihli, ale všetky miesta na sedenie už boli obsadené. Axel so Zuzkou si sadli vzadu na zem, ja som sedel na schodíkoch pri otvorených dverách. Cesta teda bola trochu adrenalínová, ale zas aspoň mi nebolo tak teplo. Postupne pristúpilo ešte aspoň 10 ľudí a napodiv sa všetci pomestili, zrejme sedeli v uličke. Nasleduje krátky videozáznam z cesty:

Autobusy v Thajsku majú výhodu, že vám zastavia kde chcete, stačí zazvoniť. My sme teda vystúpili blízko našeho hotela, šli sme si po odložené veci, osviežili sme sa pivkom a tuk-tukom sme sa odviezli na stanicu. Mali sme namierené do Saphanburi, posledný bus týmto smerom ale vraj už odišiel. Bolo už 6 hodín večer a nevedeli sme, či pôjde ešte nejaký spoj smerom na sever, tak sme nastúpili do prvého, ktorý nám ponúkli. Ani sme presne nevedeli kam ideme a bol aj problém to zistiť, lebo v buse nevedel nikto po anglicky. Náš autobus bol poschodový. My sme sedeli v klimatizovanej časti, kde bolo asi 12 miest, na poschodí bola neklimatizovaná druhá trieda. Niekomu možno klíma vyhovuje, ale v Thajsku býva vždy pustená príliš silno, tak som sa musel zakryť dekou. Za toto “pohodlie” sme platili 175 Bahtov, čiže asi 4,5 EUR. Vystúpili sme v Saraburi, odkiaľ sme sa minibusom za 100 Bahtov previezli do Lopburi. Najskôr sme sa viezli ôsmi, ale nakoniec viezol asi 90 km iba nás, čiže táto cesta sa vodičovi asi veľmi neoplatila. Vysadil nás ale priamo pri hoteli, takže my sme boli spokojní. Názov hotela znel honosne – Lopburi Inn Hotel. Interiér ale posledných 20-30 rokov neprešiel výraznými úpravami. Každé poschodie malo vlastný štýl obkladačiek, neprišli sme na to, či to malo nejaký zvláštny význam. Na izbe pre dvoch bola pre mňa pripravená prístelka, ruská posteľ. Kúpeľňa bola priestranná, zaberala asi tretinu izby. Privítali nás tam jašterice, ktoré si veselo lozili po okne, našťastie z vonkajšej strany :)

Mne sa tento deň veľmi páčil. Aj keď sme opäť dosť cestovali, videli sme aj prírodné krásy, ktoré Thajsko ponúka. Erawan Waterfalls sú pekné nielen na pohľad, ale v horúčave poskytujú aj príjemné osvieženie, či už v tieni stromov alebo vo vode. Za štyri hodiny, ktoré sme tu strávili, sme si ledva stihli pozrieť všetkých 7 úrovní. Viem si predstaviť, že by som tu strávil celý deň a národný park si ešte viac vychutnal.

Pridávam ešte mapu nášho putovania z Bangkoku cez Kanachanaburi až do Lopburi:

Scénické Thajsko: (1) Bangkok

Streda 26.11.2014

V stredu podvečer som sa stretol so Zuzkou na stanici na Mlynských Nivách, odkiaľ sme sa odviezli autobusom na viedenské letisko Schwechat. Tam sa k nám pripojil Axel a naša výprava smer Thajsko bola týmto kompletná.

Lietadlo štartovalo po 19, takže sme ešte mali čas navštíviť duty free shop. Už tam sme stretli zopár Slovákov, ktorí vo veľkom nakupovali alkohol. Niektorí z nich išli aj do nášho lietadla, takže sa dalo tušiť, že bude o zábavu postarané :) A veru aj bolo. Najmä jeden mladík sa najskôr dobre bavil, ale potom sa už nevedel spratať do kože. Už to vyzeralo, že zaspal, ale okolo 3 v noci sa rozhodol poprechádzať sa, v uličke spadol a zobudil tým asi polku lietadla. Ráno sme videli, aká pamiatka mu ostala na túto cestu – mal kobercovú lišaj pod pravým okom. Inak prebehla asi 10 hodinová cesta vcelku pokojne. Jedlo nebolo nič moc, najmä zákusok v podobe kalerábového zázvoru bol obzvlášť nepožívateľný. Lietadlo bolo pohodlné, po miernom sklopení sedadla a aplikovaní cestovnej podušky sa tam dalo aj vyspať. Každý mal k dispozícii monitor, kde sa dal sledovať priebeh letu, mohli sme pozerať filmy, počúvať hudbu alebo hrať bezva hry.

Štvrtok 27.11.2014

Okolo 11 pred obedom sme prileteli do Bangkoku. V Bratislave bolo vtedy ešte len 5 hodín ráno, čiže sme mali 6 hodinový náskok oproti nášmu času ;)

Letisko v Bangkoku je pomerne veľké, našťastie tam mali pohyblivé chodníky, ktoré urýchľovali presun. Ešte v lietadle sme vyplnili papier o účele našej cesty do Thajska, na pasovej kontrole sme dostali dokument o príchode do krajiny. Ak si správne pamätám, turista môže ostať v Thajsku maximálne jeden mesiac, potom musí krajinu opustiť (a prípadne sa hneď vrátiť). Nám to ale nevadilo, pobyt sme mali naplánovaný len na necelé tri týždne.

Po opustení klimatizovanej letiskovej haly sme okúsili pravú thajskú klímu. Vonku bolo cez 30°C. My sme mali ešte na dôvažok stále oblečené dlhé gate, takže sme sa začali okonáhle potiť. Na letisku majú prepracovaný systém odvozu pasažierov taxíkmi. Človek si zoberie lístok a čaká, kým sa nejaký uvoľní. Náš taxikár mal veľmi svojsky upravený interiér vozidla – na palubnej doske sa týčilo niekoľko sošiek Budhu, viselo mu tam zopár kytíc kvetov a na streche mal nalepené rôzne bankovky. A netreba opomenúť fakt, že v Thajsku sa jazdí vľavo, takže volant sa nachádza na pravej strane.

Mali sme zabookovaný hostel, tak sme mu ukázali názov a adresu a on sa tváril, že vie, kde to je. Komunikácia s ním bola náročná, resp. žiadna, pretože podobne ako väčšina ľudí v Thajsku nevedel po anglicky. V taxíku mal samozrejme pustenú klímu na plné pecky, takže po chvíľke jazdy mi začalo byť celkom chladno. Preto odporúčam si pred jazdou taxíkom či pred vstupom do iného prudko klimatizovaného priestoru dať radšej niečo na seba alebo aspoň na krk a predísť tak prípadným zdravotným problémom.

Taxikár nevedel presne, kde sa nachádza náš hostel, tak nás vysadil, ukázal nám približný smer a my sme museli zvyšok odpešovať. S pomocou mapy, GPS a miestnych obyvateľov sa nám podarilo dostať do hostela Chern. Hneď na recepcii nás prekvapila mladá Thajka, ktorá vedela povedať zopár slov po slovensky, lebo bola pred dvoma týždňami v Prešove :) Hoci bolo toto ubytko označené ako hostel, vyzeralo to tam veľmi dobre. Bola tam klíma a čisto, úplný rozdiel oproti horúčave, špine a častokrát smradu na uliciach.

Po krátkom relaxe na izbe sme sa vybrali von. Chceli sme ísť ku kráľovskému palácu, dostali sme sa ale ku Golden Mountain. Okolo kopca viedli schody ku chrámu na vrchole. Práve na ňom opravovali strechu, to ale nič neuberalo z výhľadu, ktorý sa nám odtiaľ naskytol. Nové budovy sa striedali s chatrčami a k tomu budhistické chrámy. Síce tu bolo zopár ľudí, aj tak toto miesto bolo oázou pokoja nad rušným veľkomestom a rozhodne tu nebolo toľko turistov ako v niektorých chrámoch, ktoré sme navštívili neskôr.

Z Golden Mountain sme pokračovali do China Townu, čo predstavovalo dlhšiu prechádzku ulicami, takže sme mohli naplno nasávať lokálnu atmosféru. Fascinovali nás dômyselne riešené rozvody elektriny. Na stĺpoch viselo toľko káblov, že to vyzeralo, ako keby do každého bytu alebo aspoň domu viedol jeden. Neviem si predstaviť, ako to riešia, keď nastane nejaká porucha, nájsť ten správny kábel v takejto spleti sa mi zdá nemožné.

Na ulici sme ochutnali miestnu špecialitu, ktorú sme nazvali mäso na paličke, pretože to vlastne bolo opečené mäso napichnuté na paličke ;) Tento rýchly pokrm bolo možné nájsť takmer všade. Ak si človek kúpil viac kúskov aj s ryžou, dalo sa z toho aj slušne najesť, samozrejme za lacný peniaz.

Do China Townu sme dorazili až po zotmení, ale zrejme práve vtedy to tam začína žiť.

Zaujala nás tam nejaká polievka, tak sme si kúpili rovno dve porcie. Keďže však Axelovi ani Zuzke nechutila, musel som zjesť dve dávky. Netvrdím, že by to mne chutilo, bolo to niečo ako teplá huspenina s vajcami, ale tak jedlo tam predsa nechávať nebudem. Okrem toho sme okúsili ovocné džúsy – pomarančový, granátovo jablkový či limetkový. Osviežujúca je tiež šťava z kokosového orecha. Chlapík ten orech priamo pred nami narezal, aby sme to mohli slamkou piť. Len treba dať pozor, aby bol orech ľadovo vychladený, ak je šťava teplá, nedá sa tá brečka vôbec piť. Ako dezert sme si dali teplé ovocie so šťavou a orechmi, niečo ako náš kompót, ibaže servírované za horúca.

Keďže čínska štvrť bola pomerne ďaleko od nášho hostela, zobrali sme si tuk-tuk. Je to asi najtypickejší thajský dopravný prostriedok. Ako pri mnohých iných veciach, aj tu treba pred jazdou zjednávať o cene. Vodič obyčajne najskôr povie úplne premrštenú cenu. Vy ponúknete niekoľko násobne nižšiu cenu, osvedčená suma je 100 Bahtov. Tuk-tukár sa začne chytať za hlavu a vysvetlovať ako je to ďaleko, prípadne že to trvá dlho kvôli dopravnej zápche. Niekedy vás vôbec nie sú ochotní zobrať a treba sa skúsiť spýtať ďalšieho. Našťastie je ale ponuka veľká a nie je problém sa s niekým na odvoze s adekvátnou cenou dohodnúť. Jazdu tuk-tukom ale rozhodne treba zažiť, rútiac sa 90km/h po prázdnych nočných cestách je nezabudnuteľný zážitok :)

Piatok 28.11.2014

Prvý plán na tento deň bolo navštíviť kráľovský palác s emeraldovým budhom a Wat Pho, kde je ležiaci budha. Najskôr sa ale bolo treba naraňajkovať ;) Preferovali sme jedenie vonku na ulici z viacerých dôvodov. Chceli sme samozrejme okúsiť miestnu kuchyňu a ochutnať, čo jedia domáci. V rôznych bedekroch tiež odporúčali jesť na miestach, kde sa stravuje veľa ľudí. Jedlo vám uvaria priamo pred očami, tým pádom tam nestojí dlho a malo by byť čerstvé a zdravotne nezávadné. Niekedy bol problém s výberom jedla, nie vždy mali jedálny lístok. V tom prípade sa dá ukázať na tanier na vedľajšom stole, ak sa vám daný pokrm páči, alebo si vypýtať nejaké známe jedlo, napríklad curry alebo phad thai :) Tiež je dobré sa vopred spýtať aj na cenu, ale pokiaľ tam jedávajú aj domáci, mali by byť ceny prijateľné.

Po raňajkách sme sa teda vybrali smerom ku kráľovskému palácu. Zastavil nás jeden chlapík, ktorý tvrdil, že je autobusár a dal sa s nami do reči. Keď zistil, kam ideme, začal nás presviedčať, že Wat Pho je až do 13 zatvorený a máme ísť zatiaľ radšej na plávajúci trh. Myslím si, že to bola len typická finta, na ktorú upozorňovali aj v sprievodcoch, ktorých sme čítali. Človek na ulici vás zastaví a tvrdí, že niečo je zavreté a máte ísť radšej inakam, kde má on samozrejme províziu. Zaujímavé ale je, že nám to isté hovorili aj ďalší ľudia na ulici, neviem ako sa na tom čase dohodli.

Kráľovský palác je veľkou atrakciou pre turistov. Vstupné je na thajské pomery dosť vysoké, 500 Bahtov, čo je vyše 10 EUR. Vo vnútri treba mať dlhé gate a zahalené ramená, za depozit vám ale vhodný odev radi požičajú. Hoci je chrámový komplex pomerne veľký a vstupné relatívne vysoké, aj tak tam bolo veľmi veľa ľudí. Chrámy zdobia rôzne božstvá, častokrát niečo medzi vtákom a človekom. Prevláda zlatá farba, kupolovité strechy a bohatá ornamentálna výzdoba.

V čase našej návštevy okolo chrámu pochodovala procesia mníchov v tradičných oranžových rúchach, ktorí boli nasledovaní dievčatami v bielych košeliach s čiernymi sukňami. Aj mnísi aj dievčatá mali na hlave položenú nejakú knihu.

V okolí chrámov bolo veľa zelene, udržiavaný trávnik a okrasné dreviny (a zopár pózujúcich turistov).

Následne sme sa presunuli do Wat Pho. Samozrejme nebol zatvorený, ako tvrdili „milí“ ľudia na ulici. Hlavnou atrakciou tu je ležiaci budha. Je to asi 40 metrov dlhá socha, ktorá znázorňuje Budhu v polohe ležmo.

V chráme je neustále počuť akési štrnganie, ktoré je spôsobené tým, ako ľudia vhadzujú drobné mince do na to dedikovaných nádob.

Ležiaci budha je impozantný svojou veľkosťou, zaujali ma na ňom ale aj jemné detajly, ako napríklad množstvo drobných vrkôčikov na hlave.

Okrem ležiaceho budhu bolo v komplexe Wat Pho veľa ďalších menších budhov, usporiadaných v radoch vedľa seba.

Po opustení historickej časti mesta sme vyskúšali ďalší dopravný prostriedok – lode. Najskôr sme šli veľkou loďou po rieke, potom sme prestúpili do malého člnu a plavili sme sa po kanáli. Hlavne doprava tou malou loďkou bola zážitok. Prechádzali sme popod nízke mosty, kde sme sa len ledva zmestili. A voda celkom špliechala, našťastie boli po bokoch lode inštalované igelity, aby sa voda nedostala na palubu. Priamo pri kanáli mali ľudia postavené svoje skromné príbytky.

Po meste sme sa ďalej viezli sky-trainom a metrom. Pre sky-train majú v češtine krásne jednoslovné pomenovanie – nadzemka. U nás to môžeme nazvať nadzemná dráha. Keď sme vystúpali po schodoch na úroveň sky-trainu, cítil som sa ako v sci-fi filme. Unikli sme zo špinavých a často smradľavých ulíc do čistého, sterilného prostredia. Sky-train sa vznáša nad mestom, ďaleko od dopravných zápch, pouličných predavačov, prostitúcie. Preprava ním je rýchla a navyše poskytuje výhľad na mesto z vtáčej perspektívy.

Dostali sme sa do veľkého nákupného centra, kde si chcel Axel pozrieť nejaký mobil. Bolo tu ale také množstvo stánkov predávajúcich známe aj noname značky mobilov, že sa vybrať jednoducho nedalo. Veľká bola aj časť, kde sa predávajú foťáky – toľko obchodov s fototechnikou som na jednom mieste jakživ nevidel. A hoci sme boli vo vnútri obchodného domu, bolo tu aj strašne veľa obyčajných stánkov s oblečením, ktoré by som čakal skôr vonku na ulici alebo na nejakej tržnici.

Po prehliadke obchodného domu a pouličných stánkov sme sa vybrali do známej vykričanej štvrte – Patpongu. Náš cieľ bol jasný, chceli sme vidieť ping-pong show :) Presnejšie, hovorí sa, že keď niekto navštívi Bangkok, mal by sa ísť pozrieť aj na ping-pong show. Čo sme predtým o tejto atrakcii počuli? Odohráva sa to vraj v bare alebo aj priamo na ulici. Sporo oblečená (rozumej vyzlečená) deva (alebo dáma v rokoch) predvádza rôzne triky s ping-pongovou loptičkou, raketu pri tom ale rozhodne nepotrebuje. Postačia jej pritom telesné orgány, ktorými bola obdarená. No proste, strčí si loptičku medzi nohy a vystreluje ju odtiaľ. Takto nejako sme si to teda predstavovali...

Objaviť nejaký bar, kde takúto aktivitu prevádzkujú, nie je vôbec ťažké. Na jednej ulici stoja takéto podniky jeden vedľa druhého. Nadháňači sa ale pohybujú už po vzdialenejších miestach. Spoznáte ich podľa špecifického mľaskania ústami, doprevádzaného slovami ping-pong show. Dohodli sme sa teda s jedným na cene, zaplatili sme mu 500 Bahtov za nás troch, pričom sme mali drink v cene. Odviedol nás do baru, kde bola už show v plnom prúde.

Ping-pongové loptičky tentokrát nepoužívali. Prvé číslo, ktoré slečna ukázala priamo pred nami, bolo otváranie piva. Čím? Môžete tri krát hádať ;) Dokázala ho dokonca tak šikovne otvoriť, že pri tom ostriekala Axela so Zuzkou, ja som sa stihol uhnúť. A to sme sedeli asi päť metrov od pódia. Medzitým nám priniesli sľúbený drink. Objednali sme si pivo, pevne verím, že bolo otvorené tradičným spôsobom ;) Ping-pong umelkyňa po predstavení obchádzala hostí s krabičkou v rukách a pýtala za predvedené kúsky nejaký bakšiš, táto konkrétne chcela 100 Bahtov. Osobne by som jej nič neplatil, rátal som, že sme za všetko zaplatili už pri vstupe. Niečo málo sme jej ale prispeli, keďže pred nami stála v pracovnej uniforme (rozumej takmer nahá), prosebne sa na nás pozerala a nechcela odísť. Ďalšie číslo bolo strielanie šípok do balónov. V tomto prípade sme našťastie nesedeli v smere letu šípok. Potom nasledovalo sfúkavanie sviečok cez slamku. No a pri poslednom sa to už naozaj priostrilo. Slečna vyťahovala spomedzi nôh žiletky. Na dôkaz toho, že sú pravé, nimi prerezala papier. My sme toho už mali akurát dosť, rýchlo sme exli pivá a utekali sme z baru. Nechcem ani pomyslieť, čo mali dámy pre nás ešte pripravené...

Hoci sme na ping-pong show videli niečo z nočného života v Bangkoku, stále sme nemali dosť. Presunuli sme sa tuk-tukom na Khao San Road, čo je tamojšia mekka cestovateľov. Je tam množstvo barov, pouličných zabávačov a v stánkoch predávajú jedlá od výmyslu sveta. Z tých exotických spomeniem vysmážané chrobáky, škorpióny, larvy, mali tu dokonca aj tarantulu. Ja síce rád skúšam nové a neznáme pokrmy, toto bolo ale aj na mňa moc. Sadli sme si radšej do baru a večer zavŕšili miešaným drinkom za 60 Bahtov :)

Po príchode na hotel sme sa museli pobaliť, ráno sme totiž vstávali skoro, pretože sme šli na vlak do Kanchanaburi. Zaspali sme až o 2 v noci a budík sme mali nastavený už na 6 ráno. Ale zas pri cestovaní netreba plytvať čas na spánok, energiu nabíjam novými zážitkami, ktoré na mňa každý deň číhajú :)