Sobota 29.11.2014
Z Bangkoku pokračujeme na západ, smerom do Kanchanaburi a Nam Toku. Vstávame skoro ráno o 6:15, pretože 7:50 má odchádzať náš vlak. Hneď pred hostelom stojí taxík, s ktorým sa dohodneme na cene za odvoz. Axel so Zuzkou si sadajú dozadu, ja idem suverénne na pravé predné sedadlo. Až keď uvidím na pravej strane volant si spomeniem, že v Thajsku sa jazdí vľavo a tým pádom sedí vodič na opačnej strane ako u nás :)
Náš vlak odchádza zo stanice Thonburi, čo je jedna z troch železničných staníc v Bangkoku. Najväčšia je Hualomphong, odkiaľ idú vlaky na sever, do mesta Chiang Mai. Na stanici sme v dostatočnom predstihu, tak sa ideme prejsť na miestny trh s úmyslom kúpiť si niečo na raňajky. Pre trhovníkov sme boli atrakciou, keďže tam nechodí až tak veľa turistov. Predávali tam najrôznejšie potraviny a miestami to tam strašne smrdelo. Kúpili sme si nejaké jedlo, ovocie a osvedčené mäso na paličke.
Cieľom dnešného dňa neboli len mestá Kanchanaburi a Nam Tok, ale aj samotná cesta vlakom.
V sprievodcoch, ktorých sme čítali, bolo spomínané, že sa jedná o scénickú železnicu. Okrem toho tam písali aj o ďalších scénických veciach, napr. scénické pláže, odtiaľ pochádza aj názov tohto cestopisu – Scénické Thajsko :) Musím uznať, že pohľad z okna ponúkol úplne odlišnú scenériu ako rušný Bangkok, videli sme vidiecke obydlia, ale hlavne nekonečné polia. Na istý čas je táto zmena samozrejme vítaná. My sme však strávili vo vlaku celkovo asi 10 hodín a nemeniaca sa krajina sa nám už zunovala.
Okrem cestujúcich sa vo vlaku viezli aj predajcovia jedla a nápojov, ktorí čochvíľa prechádzali vlakom a ponúkali svoj tovar.
Kúsok za mestom Kanchanaburi prechádza vlak cez Most cez rieku Kwai, ktorý je známy vďaka rovnomennému filmu. Udalosti opisované vo filme sa vraj v skutočnosti neudiali, aj tak je ale most navštevovaný turistami v hojnom počte.
Skutočne scénickou časťou železnice prejde vlak asi za štvrť hodinu. Že sa blíži zaujímavý úsek spoznáte jednoducho – do vlaku sa nahrnie hŕba turistov. Tých na stanicu dovezú mikrobusy, nastúpia do vlaku a vychutnajú si cestu, kde trať kopíruje strmé skalné útesy a akoby sa vznáša nad roklinou. Keď idete smerom z Bangkoku, je dobré sedieť na ľavej strane, odkiaľ máte výborný výhľad na rieku a prázdno pod sebou, na pravej strane sú len skaly. Ja som sedel celý čas na ľavej strane, scénický úsek som si teda vychutnal, na zvyšku cesty som však musel pretrpieť slnko, ktoré na mňa pražilo. Na ďalšej stanici turisti vystúpili a my sme sa viezli ďalej vo vlaku s domácimi.
Železničná trať končí v Nam Toku. Kedysi pokračovala ďalej až do Barmy. Táto trať je neslávne známa ako železnica smrti, pretože ju počas druhej svetovej vojny budovali japonskí zajatci. Trať prechádzala exponovaným terénom a mnohí robotníci tu pri jej budovaní zaplatili životom.
V Nam Toku sú dve železničné stanice. Na jednu chodí väčšina vlakov, na druhú ide iba turistický špeciál a kúsok od nej sa nachádza vodopád. My sme skončili na tej prvej a k vodopádu sme sa odviezli songthaewom (pick-up s dvoma radmi sedadiel). Pri vodopáde bolo množstvo turistov, treba však poznamenať, že to nebol až taký scénický vodopád. Trepať sa do Nam Toku, len kvôli nemu by bola vyslovená hlúposť. Ako som ale spomenul už skôr, v tomto prípade hlavne cesta (vlakom) je cieľ ;)
Keďže smerom tam náš vlak meškal, mohli sme v Nam Toku stráviť len jeden a pol hodiny. Popravde, okrem vodopádu tam asi až tak veľa atrakcií nebolo, a tak sme sa tešili na cestu späť a ďalšie vlakové dobrodružstvo ;) Ešte raz sme si vychutnali cestu krátkym scénickým úsekom, kedy sa samozrejme do vlaku opäť nahrnuli húfy turistov.
Na malej staničke niekde pred Kanchanaburi nám sprievodca oznámil, že vlak tu bude 40 minút stáť. Zrejme čakal na spoj opačným smerom. S Axelom sme šli kúpiť pivá a nejaké potraviny do neďalekého obchodu. Pivká sme si potom vychutnávali priamo na peróne. Ja som si spomenul na časy, keď sme cestovali vlakom do Bulharska či Turecka a niekoľko hodinové státie na rumunsko-bulharských hraniciach bolo úplne bežné. Môj oco pracuje na železnici a tak som za mladi často cestoval vlakom. Vďaka vlaku som sa dostal do bulharských letovísk Burgas či Varna, rumunskej Konstanci, tureckého Istanbulu, talianskych Benátok a Ríma. Najďalej som bol vlakom v španielskej Barcelone, pričom cestou sme navštívili mestá na francúzskej riviére aj Monako. Monotónny zvuk, ktorý vlaky vydávajú pri jazde, a ktorý je na chvíľku narušený len keď vlak prechádza cez výhybky, mi jednoducho učaroval ;) Aj preto som si toto celodenné teriganie vlakom svojim spôsobom užíval. V Thajsku je vlak asi najlacnejší dopravný prostriedok, je ale tiež veľmi pomalý a častokrát nepohodlný. Ak ale nie ste tlačený časom, odporúčam tento spôsob dopravy vyskúšať.
Do Kanchanaburi sme prišli až za tmy. Opäť sme sa previezli cez Most cez rieku Kwai. Od stanice sme si to odpešovali asi 20 minút k hotelu. Ubytovali sme sa a šli sme poprechádzať po meste. Konala sa tu práve nejaká slávnosť, dostali sme sa na obrovský trh, kde bolo národa a národa. Navečerali sme sa, spravili fotky pri Moste cez rieku Kwai a vydali sme sa naspäť na hotel. Chodenia sme už ale mali dosť, tak sme šli tuk-tukom. Tentokrát to bol podomácky zmajstrovaný exemplár – proste kára privarená k mopedu. Je zaujímavé, že v každom meste majú špecifické modely tuk-tukov, akoby ich vyrábal ten istý výrobca. Niekde sedí vodič vpredu a za ním je miesto pre najviac troch cestujúcich. Alebo sedí vodič na jednej strane a pasažieri na druhej ako v sajdkáre. Najviac adrenalínu ale poskytuje jazda tuk-tukom, kde sedia cestujúci vpredu a moped tlačí káričku pred sebou :)
Nedeľa 30.11.2014
Z hotela vyrážame o 10 ráno, nechávame si ruksaky na recepcii. Máme namierené do národného parku Erawan, kde sú najväčšou atrakciou 7 úrovňové vodopády (Erawan Waterfalls). Postupne sme si pozreli všetky úrovne. Bolo tam síce dosť veľa turistov, ale cesta popri vodopádoch má niekoľko kilometrov, takže sa tu ľudia rozptýlia a vôbec to tu nie je preplnené. V Erawane dbajú aj na čistotu, čo v Thajsku nie je bežné. Sú tu smetné koše a keď má človek pri sebe fľašu, zaplatí za ňu zálohu 20 Bahtov, ktoré dostane späť, ak má fľašu stále pri sebe aj pri spiatočnej ceste.
Smerom hore sme sa teda pri jednotlivých vodopádoch príliš nezdržovali, spravili sme len nutné fotky ;) Takto vyzerajú jednotlivé úrovne, smerom zdola nahor:
Ja s Axelom sme si nenechali ujsť ani poslednú úroveň. Zuzka ostala na šiestej úrovni, kde jej prišli na chuť rybičky, ktoré jej obhrýzali nohy.
Cestou späť sme skočili aj my do vody pri šiestom vodopáde. Nechal som sa tiež chvíľku okusovať rybičkami, ale šteklilo ma to a bolo mi to vcelku nepríjemné. A v hlbšej vode, kde ma tie rybky kúsali a ani som ich nevidel, sa už vôbec nedalo vydržať.
Pri piatej úrovni bolo veľké jazierko, kde sme sa tiež vykúpali a šli sme aj na kmeň stromu pod vodopádom.
Mali sme už málo času, pretože o 16 odchádzal autobus naspäť do Kanchanaburi, ale prírodné šmykľavky po skalách pri štvrtom vodopáde sme nemohli opomenúť. Dalo by sa tu šantiť dlho, my sme sa však len pár krát šmykli a ponáhľali sme sa na bus, mali sme asi 20 minút.
Autobus sme stihli, ale všetky miesta na sedenie už boli obsadené. Axel so Zuzkou si sadli vzadu na zem, ja som sedel na schodíkoch pri otvorených dverách. Cesta teda bola trochu adrenalínová, ale zas aspoň mi nebolo tak teplo. Postupne pristúpilo ešte aspoň 10 ľudí a napodiv sa všetci pomestili, zrejme sedeli v uličke. Nasleduje krátky videozáznam z cesty:
Autobusy v Thajsku majú výhodu, že vám zastavia kde chcete, stačí zazvoniť. My sme teda vystúpili blízko našeho hotela, šli sme si po odložené veci, osviežili sme sa pivkom a tuk-tukom sme sa odviezli na stanicu. Mali sme namierené do Saphanburi, posledný bus týmto smerom ale vraj už odišiel. Bolo už 6 hodín večer a nevedeli sme, či pôjde ešte nejaký spoj smerom na sever, tak sme nastúpili do prvého, ktorý nám ponúkli. Ani sme presne nevedeli kam ideme a bol aj problém to zistiť, lebo v buse nevedel nikto po anglicky. Náš autobus bol poschodový. My sme sedeli v klimatizovanej časti, kde bolo asi 12 miest, na poschodí bola neklimatizovaná druhá trieda. Niekomu možno klíma vyhovuje, ale v Thajsku býva vždy pustená príliš silno, tak som sa musel zakryť dekou. Za toto “pohodlie” sme platili 175 Bahtov, čiže asi 4,5 EUR. Vystúpili sme v Saraburi, odkiaľ sme sa minibusom za 100 Bahtov previezli do Lopburi. Najskôr sme sa viezli ôsmi, ale nakoniec viezol asi 90 km iba nás, čiže táto cesta sa vodičovi asi veľmi neoplatila. Vysadil nás ale priamo pri hoteli, takže my sme boli spokojní. Názov hotela znel honosne – Lopburi Inn Hotel. Interiér ale posledných 20-30 rokov neprešiel výraznými úpravami. Každé poschodie malo vlastný štýl obkladačiek, neprišli sme na to, či to malo nejaký zvláštny význam. Na izbe pre dvoch bola pre mňa pripravená prístelka, ruská posteľ. Kúpeľňa bola priestranná, zaberala asi tretinu izby. Privítali nás tam jašterice, ktoré si veselo lozili po okne, našťastie z vonkajšej strany :)
Mne sa tento deň veľmi páčil. Aj keď sme opäť dosť cestovali, videli sme aj prírodné krásy, ktoré Thajsko ponúka. Erawan Waterfalls sú pekné nielen na pohľad, ale v horúčave poskytujú aj príjemné osvieženie, či už v tieni stromov alebo vo vode. Za štyri hodiny, ktoré sme tu strávili, sme si ledva stihli pozrieť všetkých 7 úrovní. Viem si predstaviť, že by som tu strávil celý deň a národný park si ešte viac vychutnal.
Pridávam ešte mapu nášho putovania z Bangkoku cez Kanachanaburi až do Lopburi:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára