Ráno okolo 7 sme konečne dorazili do Istanbulu. Cesta nám trvala menej ako dva dni, čo je celkom slušné, aj keď sme švindľovali a posledný úsek sme nešli stopom, ale busom. Hneď na autobusovej stanici sme si sadli na kávu a čaj, dobíjali sme mobily a zisťovali na internete, ako pokračovať. Potrebovali sme sa dostať na druhý koniec mesta. Vo veľkomeste ako Istanbul je jednoduchšie ísť MHD ako stopovať. A tak sme sa pomocou metra a električky dostali až ku Bosporu. Loďou sme sa preplavili na ázijskú stranu a odtiaľ minibusom do Gebze, čo je predmestie Istanbulu. Celý prejazd Istanbulu nás tak vyšiel na 16 tureckých lír (TRY), aj keď v minibuse od nás pýtali 4 milióny, ešte v starej mene :)
Cestou do Gebze náš preplnený autobus zastavila polícia a museli sme sa legitimovať. Nikoho a nič v autobuse nenašli, tak sme mohli pokračovať. V Gebze sme sa naobedovali a šli sme do prístavu, kde sme chceli stopnúť auto, v ktorom by sme sa preplavili na druhú stranu zálivu, do Yalovy. Cestou dolu k prístavu nám zastavili dvaja tureckí námorníci. Keď v prístave zistili, že trajekt je príliš drahý, rozhodli sa obísť záliv po diaľnici. Nám takáto obchádzka neprekážala, tak sme šli s nimi. Nevedeli sme, či nie je vyššia cena kvôli väčšiemu počtu osôb v aute, ale predpokladali sme, že sa platí len za auto. Cestou sa zastavili v potravinách a kúpili nám tradičné turecké sladkosti - biele, chlpaté a veľmi sladké, chutilo to ako naša cukrová vata.
Už náš krátky pobyt v Turecku stačil, aby sme zistili, že Turci sú veľmi militaristický národ. Nečudo, tvoria predsa nárazníkovú zónu Európy. Hraničia so Sýriou, kde práve prebieha občianska vojna. Ich územie je osídlené veľkým počtom kurdského obyvateľstva, podľa wikipedie je to 18%. Kurdi sú pritom najpočetnejším národom na svete bez vlastného štátu. Asi jeden milión z 80 miliónov tureckého obyvateľstva sú vojaci. Pýtali sme sa aj nášho vodiča, čím by chcel byť, ak by nebol vojakom. Odpovedal, že každý turecký chlapec chce byť vojakom. Niečo podobné platí aj u nás, ja som tiež chcel byť policajtom alebo kozmonautom, ale nás to počas dospievania akosi prejde.
Námorníci nás vysadili na benzínke v Yalove a my sme šli stopovať ďalej. Našim pôvodným plánom bolo navštíviť aj východnejšiu časť Turecka. Je to ale rozľahlá krajina a my sme sa chceli do dvoch týždňov vrátiť späť na Slovensko. Keďže sme nechceli iba cestovať, rozhodli sme sa, že pôjdeme iba k moru a budeme sa držať len na západe Turecka. Boli sme už tretí deň na ceste, a tak sme sa rozhodli spraviť si prestávku v meste Eskisehir. Podarilo sa nám stopnúť dvoch Turkov, ktorí hoci nehovorili takmer vôbec po anglicky, odviezli nás do mesta Bursa. Tu nás odviezol ďalší Turek na druhý koniec mesta. Bursa, hoci to tak na mape nevyzeralo, je jedno z najväčších tureckých miest s tromi miliónmi obyvateľov. Keďže náš vodič bol pôvodom zo Švajčiarska, mohol som si opäť trochu precvičiť nemčinu.
Keď sme vystupovali na ďalšej benzínke v Burse, bolo už dosť neskoro. Práve tu stál aj autobus idúci našim smerom, do Inegölu. Za lístok si vypýtali 7,5 TRY a tak sme nastúpili. Z Inegölu do Eskisehiru sme sa odviezli tiež autobusom, tentokrát za 15 TRY. Inak autobusy, ktorými sme sa viezli, sú veľmi pohodlné. Sedadlá sa dajú sklopiť a každý pasažier má k dispozícii monitor na sedadle pred sebou. Na dlhších trasách (Sofia – Istanbul) dokonca ponúkajú občerstvenie zahrnuté v cene lístku.
Autobusová stanica v Eskisehire sa nachádza na okraji mesta. Mali sme predbežne dohodnuté ubytovanie u miestneho couch surfera, potrebovali sme sa však dostať do centra a na internet. Chceli sme ísť električkou, nemali sme však lístok a pri zastávke nebol ani automat. Nechýbala tu ale SBS, takže sme sa nemohli dostať do električky ani na čierno. Študent Burak, ktorého sme predtým nepoznali, ochotne použil svoju kartu a kúpil nám lístky. Zistili sme, že pochádza pôvodne z Istanbulu a v Eskisehire študuje na univerzite. Práve sa ale vrátil z Cappadocie, kde zabehol maratón. Poradil nám aj miesto, kde máme vystúpiť a Starbucks kafé, kam môžeme ísť na internet.
Pri vstupe do nákupného centra nás prekvapila kontrola ako na letisku, cez ktorú sme aj s našimi ťažkými batohmi museli prejsť. Zaujímavé, že sme nezačali pípať, hoci sme pri sebe určite mali viacero predmetov, ktoré mohli byť klasifikované ako nebezpečné. Neskôr sme zistili, že takéto kontroly sú bežné v nákupných centrách po celom Turecku.
V Stabucks kafé sa nám nepodarilo pripojiť na internet, tak sme šli do inej kaviarne, kde sme si dali občerstvenie, a vypočuli sme si aj živú tureckú hudbu. Ja som si „nenápadne“ nalieval vodku do pohára, čo si zrejme obsluha všimla, ale nevyhodili nás. Stále sa nám nedarilo spojiť s miestnym couch surferom Modarom, ale nakoniec sme sa s ním stretli pred nákupným centrom a prespali sme u neho spolu s ďalšími dvoma couch surfermi, pouličnými hudobníkmi, ktorých si pamätáme hlavne pre ich svojský odór.
Chlapci našťastie ráno pokračovali ďalej, a tak sme u Modara mohli ostať ešte jednu noc. Ráno som sedel pri okne a na balkóne na druhej strane ulice som zazrel známu tvár. Keďže v Turecku nikoho nepoznám, nemohol to byť nikto iný ako Burak, študent, ktorý nám kúpil lístky v predchádzajúci deň. To, že dvaja nám známi ľudia v tomto viac ako polmiliónovom meste bývajú oproti sebe je celkom haluz. Tento deň sme teda strávili v spoločnosti Buraka a Modara, pričom sme ochutnali nejaké turecké jedlá a na byte sme si zaspievali pesničky pri Modarovom doprovode na gitare.
Ďalší deň nás Modar previedol po meste. Nemal práve nič na práci, takže mu snáď naša spoločnosť prišla vhod. Turecko bolo pre neho len akousi prestupnou stanicou. Prišiel sem zo Sýrie, kde práve zúrila občianska vojna. Učil sa tu po nemecky a ako vyštudovaný lekár mal namierené ďalej do Nemecka. Snáď sa mu jeho cieľ, s ktorým zatiaľ nebol ešte úplne stotožnený, splní.
Z Eskisehiru sme vyrazili až neskoro poobede. Išli sme na električku, aby sme sa dostali na výpadovku. Tu sa nám podarilo stopnúť Turka, ktorý nás zobral na najbližšiu benzínku. Možno by nás zobral aj ďalej, ale mal prázdnu nádrž, a tak tu natankoval a išiel naspäť. Nie sme si úplne istí, ale zdá sa nám, že nás pár krát doviezli ľudia aj na miesta, kam pôvodne nemali namierené. Autostop by mal byť aj o tom, že nemíňame zbytočne pohonné hmoty, nám to v danom momente ale vyhovovalo, a vypovedá to aj o ochote a nápomocnosti miestnych ľudí.
Na benzínke, ako už viac krát predtým, si nás hneď všimli pumpári. Ako obvykle nás ponúkli čajom a spríjemnili nám tým čakanie na odvoz. O chvíľu na pumpe zastavili tureckí manželia. Boli ochotní nás zobrať do Afyenu, ale najskôr si potrebovali niečo vybaviť. Túto činnosť opisovali zvláštnym gestom, pričom sa dotýkali uší a akoby si dávali dole čiapku z hlavy. Pýtali sme sa na toto gesto pumpára, ktorý hovoril trochu po anglicky, ale tiež nevedel, čo znamená. Rozuzlenie prišlo po 15 minútach, keď sa manželia vrátili z modlitby, ktorú týmto gestom naznačovali. Spolu s pumpárom sme sa na tom geste a jeho nepochopení dobre pobavili :)
Kúsok pred Afyenom nás vysadili a my sme zobrali minibus za 2,5 TRY do mesta. Chceli sme ísť až na autobusovú stanicu a odtiaľ pokračovať do Denizli, autobus nám ale zastavil na kraji mesta a cestujúci nám len ukázali, ktorým smerom je stanica. Vybrali sme sa tam teda peši, cestou sme sa zastavili ešte v potravinách, ale stanicu sme stále nevideli, tak sme si stopli ďalší minibus. Ten nás odviezol priamo na stanicu. Keď sme vystupovali a pýtal som sa, koľko cesta stála, vodič nás s úsmevom pustil bez platenia.
Kupovanie lístka do Denizli bolo celkom zábavné. Vierka išla najskôr k prepážke spoločnosti Pamukkale, kde sedeli piati predajcovia, hoci už bola pokročilá večerná doba. Tí si vypýtali asi 70 TRY za dva lístky. To sa nám zdalo priveľa, tak som šiel skúsiť šťastie ja k inej spoločnosti. Ako som tak zjednával cenu, chlapík od Pamukkale si opäť zavolal Vierku a s prispením tlmočníka ponúkol cenu 50 TRY, čiže 25 TRY na osobu. Táto cena už bola celkom rozumná, a tak sme lístky kúpili. Po dohodnutom obchode nám v Pamukkale ponúkli tradičný turecký čaj.
Nám ostávali asi dve hodiny do odchodu autobusu, tak sme si priamo na stanici pripravili trojchodovú večeru. Na úvod nemohol chýbať aperitív v podobe kalíška vodky. Prvý chod bola Vifon polievka, pričom teplú vodu do ešusu bola Vierka vypýtať v staničnej kaviarni. Nezabudnem ako jej prekvapený čašník prelieval horúcu vodu do ešusu pomocou malej šálky :)
Druhý chod bola turecká saláma s pikantnými nakladanými uhorkami a päťdňovým mrveným slovenským chlebom.
A ako zákusok sme si dali turecké Cotton Candy, ktorými sme ponúkli aj personál spoločnosti Pamukkale, ktorý mal na naše hodovanie výborný výhľad.
Náš autobus meškal a tak sme z Afyonu vyrazili až okolo polnoci. Do Denizli sme prišli o 4 ráno a prvý autobus do Pamukkale šiel až o 7. Po krátkej exkurzii po stanici sme si našli dobré miesto na spanie na lavičkách v čakárni. Len čo sme si ale ľahli a zaspali, prebudili nás policajti, že tu nemôžeme ležať. Sadli sme si teda, Vierka zaspala aj v tejto polohe a ja som čas využil na štúdium nemčiny. Zobral som si so sebou učebnicu nemčiny Deutsch im Gespräch, pretože ma krátko po návrate čakal pracovný pohovor vo Viedni. Toto bolo ale prvé a posledné miesto na výlete, kedy som ju otvoril.
Ako na mnohých miestach v Turecku, aj tu nad nami bdel starostlivý pohľad Mustafu Kemala známeho tiež ako Atatürk.
O 7 ráno sme teda nastúpili do minibusu, ktorý nás za 3,5 TRY zaviezol do Pamukkale. Od miesta kde nás autobus vysadil je to len kúsok ku známym travertínovým útvarom. Za vstup do areálu sme zaplatili 45 TRY, čo je dosť peňazí, ale bolo to jedno z miest, kvôli ktorému sme do Turecka cestovali. Presnejšie, po piatich dňoch na výlete to bolo prvé miesto, ktoré sme chceli navštíviť podľa nášho pôvodného plánu (Istanbul sa neráta, cez ten sme len prefrčali a zastaviť sme sa v ňom chceli až na spiatočnej ceste). Keď sme prišli ku vstupnej bráne, ešte len otvárali, takže tu ešte nebolo tak veľa turistov. Pred vstupom na travertín sa treba vyzuť, takže sme výšľap absolvovali naboso, ovešaní ruksakmi vpredu aj vzadu. Je to ale naozaj krásne a nezvyčajné miesto. Voda v spodnej časti je relatívne chladná, ale ako sme stúpali sa oteplovala a hore bola horúca vďaka termálnym prameňom. Hore ale bolo už dosť veľa ľudí, pretože tam je ešte jeden vchod. Odporúčam ale použiť na vstup spodnú bránu a prejsť si po vlastných všetkých asi 20 jazierok.
Hore sa nachádza tiež amfiteáter a rôzne ruiny z antických čias.
Pri spiatočnej ceste naboso po travertínoch som si privodil menšie zranenie a z ľavého palca na nohe mi tieklo dosť krvi. Nohu som si opláchol a zalepil, ďalších pár dní sa mi trochu horšie kráčalo, kým som to nerozchodil.
V dedine sme si dali čaj v reštaurácii Mehmets Heaven. Píšu o nej aj http://wikitravel.org/en/Pamukkale>na Wikipedii:
Mehmets Heaven, on the main street near the Travertines has an excellent view of Pamukkale from his porch out back. Great food and well priced. Super nice owner as well.
Ceny jedál sa dajú nájsť aj lepšie, ale inak sa dá s týmto popisom plne súhlasiť :) U Mehmeta sme teda nejedli, ale dali sme si gözleme pripravené pred našimi očami priamo na ulici. Je to vlastne niečo ako naše lokše, plnené špenátom, prípadne syrom.
Ako sme si vychutnávali gözleme, začínalo pršať a na zastávke autobusu sme sa museli schovať, aby sme nezmokli. Minibusom sme sa odviezli späť do Denizli, opäť za 3,5 TRY.
Na tejto stránke nájde záujemca zoznam ďalších travertínových terás, ktoré by sa zrejme tiež oplatilo vidieť.
V Denizli sme stopli tureckú rodinu (otec, mama a syn), ktorá nás odviezla až do prímorského mesta Fethiye. Cesta viedla cez hory, keďže prevažná časť Turecka má kopcovitý charakter. Išli sme však už po tme, takže výhľady sme si veľmi neužili, z vrcholu sme zahliadli len vzdialené svetlá nášho cieľa, Fethyie.
Náš vodič nevedel veľmi dobre po anglicky, tak sme sa na mieste, kde nás vyloží dohodli s jeho anglicky hovoriacim kamarátom, ktorému zavolal a on mu to následne pretlmočil. Mali sme v úmysle si
rozložiť stan na pláži. Vysadil nás však na promenáde, ktorá bola od pláže niekoľko kilometrov ďaleko. Túto vzdialenosť sme museli už značne unavení prejsť pešo. Nakoniec sme sa na Calis Beach dostali a postavili sme stan pri domčeku pre plavčíkov. Na večeru sme si dali Vifonku, tentokrát už poctivo pripravenú na mojom variči.
Ráno, chvíľku po tom, ako sme sa zobudili, prišiel do svojho domčeku plavčík.
Neviem, čo tam chcel robiť, lebo na pláži bolo len zopár rybárov, nikto sa nekúpal. Aj on pochopil, že dnes sa zrejme nikto topiť nebude, a tak asi po pol hodine odišiel. Ja som si chcel prelepiť náplasťou palec poranený pri bosej turistike po travertínoch. Pri tej príležitosti som si chcel dať aj čisté ponožky. Položil som si ich na lavičku a išiel si niečo zobrať do stanu. Keď som sa po asi 10 sekundách vrátil, ponožky tam už neboli. Usudzujem, že sa stali korisťou niektorého túlavého psa, ktorých po pláži behalo niekoľko. Dvoch som videl hrať sa neďaleko, tak som ich šiel skotrolovať, ponožky som ale nenašiel. Toto je našťastie asi ten najhorší incident, ktorý sa nám na celom výlete prihodil :)
Na raňajky sme šli do jedného z barov na promenáde. Dobili sme si tu aj mobily a mali tu aj wifi. Potom sme sa presunuli na pláž hneď pri bare, takže sme stále boli v dosahu wifi ;) Strávili sme tu celý deň. Ja som sa bol okúpať v mori a pospal som si na pláži aj s novým kamarátom. Vierka sa zatiaľ hrala v piesku a zbierala mušle :)
Tesne pred našim odchodom z Fethiye nám milí ľudia z baru spravili túto fotku pri západe slnka.
