S Vierkou sa stretávame v piatok ráno o 10 na konci Petržalky. Máme namierené na OMV pumpu na výpadovke z Bratislavy. Táto pumpa je výborný štartovací bod na stopovanie smerom do Maďarska aj Rakúska, keďže sa nachádza až za hranicami mesta. Nie je ale úplne jednoduché sa k nej dostať, musíme brázdiť pole a križovať železnicu. Keď už sme pri diaľnici, musíme prejsť na druhú stranu, namiesto prebehnutia volíme asi pol kilometra vzdialený most, ku ktorému sa dostávame ako inak cez pole.
Konečne sme na pumpe, zablatení, ale šťastní :) Pripravíme kartón s nápisom Budapest a začíname stopovať. Stojíme pri bufete a ukazujeme prvý cieľ našej cesty smerom k parkujúcim vodičom. Po asi štvrť hodine sa pri nás zastaví mladý Čech, ktorý vystúpil z autobusu. Prihovorí sa za nás vedúcemu zájazdu a tak sme chytili prvý stop. Autobus je z polovice zaplnený ľuďmi a z druhej polovice hudobnými nástrojmi, keďže vezie folkloristov na klobásový festival do Békéscsaby. Hneď po nastúpení nás ponúkajú vínom, pálenkou, kalvadosom, ale aj rôznymi chutnými pokrmami. Okonáhle sa autobus pohol, v zadnej časti začína nefalšovaný koncert. Škoda len, že tu nie je dosť miesta, inak by nám určite ukázali aj nejaké tanečné kreácie :)
Pri dobrej hudbe a bujarej zábave cesta rýchlo ubieha, asi za dve hodiny sme pri Budapešti a tu sa naše cesty rozchádzajú. Vystupujeme opäť na benzínovej stanici. Pre mňa bol toto výborný vstup do sveta stopovania. Pred tým som za primárny cieľ stopovania považoval to, že sa človek dostane zadarmo na miesto, kam potrebuje. Okrem toho však môže spoznať nových ľudí a zažiť nečakané situácie. Hoci som bol už svedkom vystúpenia rumunského harmonikára v bratislavskej električke, tento koncert bol určite lepší :)
Po krátkom čakaní nás zobrali dvaja Srbi na Audine. Prihovorili sme sa im, lebo sme videli komárňanskú značku. Vysvitlo však, že nevedia ani po slovensky, ani po maďarsky, jeden z nich ale vedel po nemecky, tak som s ním trochu šprechoval. Komárňanskú značku mali preto, lebo majú na Slovensku firmu. Chlapík hovoril, že nie je veľmi bezpečné stopovať v Srbsku, ako dôkaz spomenul prípad, ako našla polícia blízko maďarsko-srbských hraníc detské telíčka, ktoré tam vyhodili obchodníci s orgánmi. Takýto príbeh človeka veľmi nepovzbudí do ďalšieho stopovania a boli sme aj celkom radi, keď sme vystúpili v maďarskom Kecskeméte. To sme ešte nevedeli, že tu bude ukrutná zima. Chvíľu sme sa zohrievali v priestoroch benzínky, potom sme šli opäť stopovať pred dvere. Veľmi som sa potešil, keď tu zastavilo auto s bratislavským EČV a z neho vystúpila mladá Slovenka. Keď išla okolo, prihovoril som sa, či by nás nezobrala. Ona napokon súhlasila. Ďalšia super správa bola, že mala namierené až do Belehradu, kde býva jej frajer. Na zadnom sedadle mala prázdnu klietku pre psa, do ktorej som narval svoj ruksak, zvyšnú batožinu sme dali do kufra, a tak sme sa pomestili. Cestou nám okrem iného porozprávala niečo o srbskej mentalite. Hlavne niektorí chlapi sú vraj veľmi výbušní, ale tak si Srbov aj ja predstavujem. Z toho dôvodu nám tiež neodporúčala v Srbsku stopovať. V Belehrade sme chceli vystúpiť na nejakej vhodnej benzínke, odkiaľ by sa dalo pokračovať k srbsko-bulharským hraniciam, na mesto Niš. Žiadnu pumpu sme však nevideli, a tak nás Mirka previezla až na druhý koniec Belehradu. My sme vystúpili na pumpe a ona sa snáď s pomocou GPS dostala do cieľa svojej cesty.
Keďže sme boli na diaľnici smerom na Belehrad, museli sme sa dostať na opačnú stranu, smerom na Niš. Neostávalo nám nič iné, ako prebehnúť cez cestu. Bola už tma a jazdilo tu dosť áut, ale podarilo sa nám prejsť, keď práve nič nešlo. Belehrad je rozľahlé mesto rozprestierajúce sa na viacerých kopcoch, po tme sme z neho však veľa nevideli. Na pumpe sme si kúpili pivo a chceli sme si dať niečo pod zub.
Ani sme si nestihli poriadne pripiť a už sa Vierke podarilo stopnúť ďalšie auto idúce do Nišu. Bol to Srb na Subaru, ktorý sa živil tuším predajom nejakých medikamentov. Srbské diaľnice sú v slušnom stave, Vierka utrúsila nejakú uštipačnú poznámku, že prečo ideme tak pomaly, a tak to na chvíľu roztúroval a išli sme aj cez 200 km/h. Pýtali sme sa ho aj na stopovanie a tvrdil, že v Srbsku je to bezpečné, čo ma trochu upokojilo. Vysadil nás v Niši na benzínke a povedal, že si tam môžeme kľudne rozložiť stan. Robia to tak vraj pravidelne ľudia idúci na dovolenku, samozrejme v letných mesiacoch ;) Na poli pri benzínke som teda postavil stan, Vierka išla vypýtať horúcu vodu na benzínku. Na večeru sme si dali Vifon a šli sme spať.
Ráno sme vstávali skoro. Jednak preto, že nás ešte čakal kus cesty do Istanbulu, ale aj pre strašnú kosu v stane. Skladanie stanu s premrznutými prstami bolo tiež dosť náročné.
Potom sme sa išli zohriať a naraňajkovať na pumpu. Ja som si dal vajíčka so slaninou, Vierka ochutnala miestny boršč. Chceli sme ďalej stopovať, ale už po 5 minútach pobytu vonku sme znova premrzli. Bolo nezmyselné, aby sme mrzli obidvaja, tak sme sa striedali. Jeden z nás stopoval a druhý sa zatiaľ zohrieval vo vnútri. Po asi hodine sa nám podarilo stopnúť Bulhara. Mal síce starú rachotinu, ale aspoň šiel našim smerom a bol ochotný nás zobrať. Komunikácia s ním bola náročná, pretože nehovoril veľmi po anglicky ani iným nám známym jazykom. Ak sme to ale správne pochopili, tak išiel z Nemecka do Sofie. Hneď za Nišom zle odbočil a smerovali sme do Macedónska, nie do Bulharska. Videli sme na našom GPS, že ide zlým smerom, ale mysleli sme si, že pozná inú cestu. Po chvíli si ale aj on všimol, že ide zle, nedalo sa však z diaľnice zísť. Pred nami sa objavila mýtna stanica a on to tesne pred ňou otočil cez medzeru v zvodidlách do protismeru. Zrejme sme neboli prví, čo niečo také spravili, lebo nás videli aj policajti a nezakročili. Vrátili sme sa teda k Nišu a odtiaľ pokračovali správnym smerom. Cesta ubiehala pomaly, ale príjemne, na chvíľu sa dokonca ukázalo aj slnko. Potom sa ale opäť zamračilo a dokonca začalo aj snežiť. Takéto počasie pretrvávalo aj na predmestí Sofie, kde sme vystúpili. Ostali sme visieť na malej benzínke, kde zastavovalo minimum áut. Po asi hodine čakania a v zlom počasí sme sa rozhodli, že zoberieme nočný autobus do Istanbulu. Týmto získame nejaký čas, aj sa relatívne v pohode vyspíme. Osobne nerád spím v autobuse, ale pri predstave stanu v mrazivej bulharskej divočine bol autobus lepšou alternatívou :)
Potrebovali sme sa však dostať na autobusovú stanicu. Na pumpe sme sa spýtali, odkiaľ ide miestny bus a zamenili sme drobné na lístok. Lístok sme si nakoniec nekúpili, keďže sme nevedeli ako. Šoférovi sme povedali, že chceme ísť na autobusovú stanicu, a tak nás vysadil a ukázal nám, ako sa tam dostaneme. To sa ale už pri nás zastavil jeden Iračan a ponúkol sa, že nás na stanicu zavedie. Išli sme ešte jedným busom do centra a odtiaľ pešo. Chlapík asi ale presne nevedel, kde je stanica, tak sme mu poďakovali a išli sme pozrieť na internet, ako sa tam dostaneme. Boli sme už len asi kilometer od stanice. Tam sme si dali vo vývarovni večeru. Vierka mala ešte incident na záchode, keďže sme nemali drobné na vstup, tak preskočila turniket. Jedna hajzelbaba však mala asi zlý deň, a tak sa tam začala rozčuľovať. Ja som jej len ukázal, že nemáme peniaze, ona však že ako si to predstavujeme, ostatní musia platiť a my nie. Div že nevošla Vierke do kabínky.
Bus do Istanbulu nás vyšiel asi 22,5 EUR na osobu. V duty free shope na bulharsko-tureckých hraniciach sme kúpili do zásoby litrovku Absolut Vodky, pretože v Turecku ako islamskej krajine je alkohol drahý. Na hraniciach sme museli v strede noci vyjsť z autobusu. Zistili sme, že vonku stále panuje ukrutná zima. Verili sme však, že sa to ďalej v Turecku zlepší, predsa len sme chceli ísť zo sychravého Slovenska do teplejších krajín.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára