Vo Fethiye sa nám podarilo skontaktovať s Vierkiným kamošom Marekom, ktorý lietal v Ölüdenize paragliding. Skúšali sme najskôr tým smerom stopovať, ale nakoniec sme zobrali minibus, ktorý stál len 2,5 TRY. Marek spolu s jedným kamošom, cestovateľom Lukášom z Česka, boli práve na večeri, tak sme sa poprechádzali po okolí a sadli si na čaj v reštaurácii pri Marekovom hoteli. Keď sa ukázal, chvíľu sme pokecali. Ja som sa dohodol, že si s ním pôjdem na druhý deň zalietať na tandeme. Bolo už dosť neskoro, tak sme sa vybrali na pláž, kde sme rozložili stan. Na večeru klasika, Vifon a klobása :)
Až ráno sme uvideli, na aké parádne miesto sme sa dostali. Pláž obklopená z troch strán kopcami a na vrcholkoch sa odrážalo vychádzajúce slnko. Voda bola až neuveriteľne teplá. Neskôr cez deň sme boli na pláži o kúsok ďalej, tam sa mi však až taká teplá nezdala.
Pobalili sme sa a išli sme za Marekom. Ja som sa s ním nechal vyviesť mikrobusom hore na kopec. Štartovacie miesto pre paragliding je tu vo výške 2000 metrov. Hore nás viezol šofér prezývaný Schumacher, ktorý obľubuje rýchlu jazdu do kopca a driftovanie do zákrut na úzkej ceste. Už cesta hore bola teda adrenalínovým zážitkom. Ja som mal šťastie, že som sedel vpredu. Videl som, či pôjdeme doprava alebo doľava, takže som cestu relatívne v pohode zvládal. Na kopci je viacero štartovacích bodov, z toho najvyššieho sme sa museli vrátiť o trochu nižšie kvôli nevhodným veterným podmienkam. Na vrchole ma Marek usadil do sedačky. Má špeciálne obojstranné ruksaky, ktoré sa dajú z jednej strany použiť na prepravu batožiny, pričom sedačka je vo vnútri. Ak sa prevrátia, sedačka je na vonkajšej strane a dá sa s nimi lietať.
Potom sme rozprestreli krídlo (padák), pripli sme ho k našej výstroji a čakali sme na správny vietor. Marek mi dal stručné inštrukcie, čo mám pri štarte robiť. V zásade bolo mojou úlohou len bežať, čo mi sily stačia ;) Uvažovali sme nad dopredným a krížovým štartom, ani si už nepamätám, ktorým sme nakoniec išli. Prvých pár pokusov sa nám ale nepodarilo, lebo takmer vôbec nefúkal vietor. Odštartovali sme asi až na piaty pokus. Na štartovacej ploche sú dlažobné kocky, bola pre nás však prikrátka, a tak som sa musel asi dva krát odraziť nohami ešte zo skál. Štart sa ale nakoniec podaril a my sme dokonca aj niekoľko desiatok metrov nastúpali. Potom som si už len vychutnával výhľady na okolité kopce, malé domčeky, more, lagúnu... proste nádhera. Nie nadarmo sa toto miesto považuje za jedno z najlepších na paragliding na svete.
Zaujímavé je, že som sa pri samotnom lete ani veľmi nebál, viac strachu som prežíval pri výjazde na kopec a manévrovaní na kraji rokliny. Je pravda, že sa snažím nemyslieť na zlé veci, aby som ich náhodou neprivolal. Túto autosugestívnu techniku považujem za doplnok k pozitívnemu mysleniu a nazval by som ju negatívne nemyslenie, čiže keď nemyslím na negatívne veci, tak sa mi nestanú :) Urobili sme ešte jeden okruh nad lagúnou a išli sme pristávať. Na pláži sme skoro zramovali jedných z posledných dovolenkárov, ja som skončil na kolenách, ale na prvý krát myslím, že to bolo fajn pristátie. Paragliding by som si určite rád zopakoval, najlepšie ak by som aj sám pilotoval. Tréning vraj nie je nijak zvlášť zložitý, treba si naštudovať niečo z teórie a urobiť zopár letov. Možno to budúci rok niekde u nás na Slovensku vyskúšam.
Kým som lietal, Vierka sa u Mareka na izbe osprchovala a stihol sa jej tiež pokaziť počítač, z čoho bola samozrejme nešťastná. S odstupom času to ale začala brať pozitívne a bola rada, že sa jej to stalo v Turecku a nie až počas jej plánovaného projektu návštevy vianočných trhov.
Ja som teda tiež po pár dňoch hodil sprchu a potom sme šli na pláž. Voda v mori sa mi už nezdala taká teplá ako ráno a čerstvo osprchovaný som tiež nechcel ísť do slanej vody, tak som sa len opaloval. Pred odchodom sme sa ešte naobedovali, ochutnali sme tureckú variantu pizze. Potom sme šli stopovať na okraj Ölüdenizu, kde sa s nami rozlúčili Marek a Lukáš. Oni tu ešte pár dní ostali. Marek potom pokračoval na Kanárske ostrovy, odkiaľ chcel stopovať plachetnicu do Južnej Ameriky. Lukáš mal zase namierené na východ, podľa posledných správ pôjde asi do Indie. Nám tu zopár áut aj zastavilo, ale žiadne nešlo do Fethiye, tak sme sa tam odviezli minibusom, opäť za 2,5 TRY. Bol to aj posledný poplatok, ktorý sme za dopravu zaplatili, odtiaľ až do Bratislavy sme už šli len stopom :)
Vo Fethiye nám zastavil Turek, ktorý pracuje v Ölüdeniz, takže keby sme tam počkali, možno by nás zobral už odtiaľ. My sme chceli pokračovať smerom na sever, ale popri pobreží, lebo sme zasa chceli stanovať na pláži. Vystriedali sme ešte jeden stop, aby sme sa dostali do mestečka Akyaka. Vysadili nás nad Akyakou, tak sme sa vybrali dole pešo. Zastavil nám minibus, ktorý nás previezol kúsok do centra. Išli sme k moru hľadať miesto na stan. Pláž nám nevyhovovala, pretože boli hneď pri nej bary a bola tam skôr hlina ako piesok. Vstúpili sme do areálu v blízkosti reštiky, vyzeralo to tam ako kemping. Pripravili sme si večeru, tentokrát instantnú polievku. Ako spestrenie stravy sme si dali aj granátové jablko, bolo však náramne kyselé. Pri konzumácii treba dávať pozor, aby sa od jeho šťavy človek nezababral. Počas večere chodil niekto okolo reštiky a svietil tam baterkou, mysleli sme si, že to je miestna SBS. My sme mali stan postavený kúsok od cesty a verili sme, že tu nebudeme nikomu prekážať. Opak bol však pravdou. Okolo 11 v noci nás zobudili dvaja SBS-kári. Vykukol som zo stanu, že čo sa deje. Oni povedali, že za stanovanie tu musíme zaplatiť 30 TRY na osobu, takže sme zbalili stan a išli sme hľadať iné miesto. Opäť sme prešli cez pláž a kúsok za prístavom sme rozložili stan na tráve. Odtiaľto nás už našťastie nikto nevyháňal a pokojne sme sa vyspali.
Ráno sme šli ešte na chvíľu na pláž. Kým som ja bol spraviť zopár fotiek v prístave, Vierke sa prihovoril miestny študent Sinan, ktorý nám ponúkol nocľah aj niečo pod zub. Boli sme však už na odchode, škoda že sme ho nestretli o deň skôr ;)
Na križovatku nad Akyakou nás vyviezli dvaja Turci. Hore na ceste sme stopli Ozgüla. Pôvodne sme sa ho pýtali na iné mesto, keď povedal, že ide až do Izmiru, rozhodli sme sa s ním ísť až tam. Keďže nevedel po anglicky, komunikácia s ním bola dosť náročná. Bol to ale veľmi milý a vtipný chlapík. Cestou kúpil CD tureckej popstar, ktorá nápadne pripomína Lady Gaga. Najskôr nám ho v aute pustil a potom ho Vierke daroval. Neviem ani ako, ale aj napriek komunikačnej bariére nás pozval k sebe domov. Bol už dosť neskoro na pokračovanie v stopovaní, tak sme jeho ponuku prijali. Pripravil nám výbornú večeru – smažené rybičky s viacerými šalátmi zo surovej zeleniny. Ponúkol nás aj pivom a on popíjal Raki, tradičný turecký alkohol. Žiaľ, nemali sme sa moc ako baviť, tak sme pozerali v telke Turecko má talent a okolo 10 sme šli spať.
Ráno nám ešte ukázal Izmir a odviezol nás na pumpu, odkiaľ sme mohli stopovať ďalej.
Ako prvý nám zastavil Turek, ktorý práve priletel zo Šanghaja. Hovoril, že počas svojich obchodných ciest navštívil už rôzne mestá, ale Šanghaj je z nich najlepší. Žeby inšpirácia na ďalší výlet? ;) Previezli sme sa najskôr k jeho domu a vodič nás potom odviezol k ďalšej benzínke. Tu nám zastavil paraglider Aziz smerujúci do Balikesiru. Hoci mal v aute vybavenie na paragliding, nejak sme sa tam pomestili. Cestou nám povedal o festivale, ktorý sa koná kúsok od jeho bydliska a pozval nás tam. My sme najskôr uvažovali, či pozvanie prijmeme, lebo sa nám už čas krátil a nechceli sme sa veľmi zdržovať. Povedali sme si ale, že sa tam na nejaké dve hodinky môžeme ísť pozrieť a urobili sme dobre. Nebol to v skutočnosti festival, ale akýsi piknik paragliderov s ich rodinami, ktorý sa konal na kopci, odkiaľ zvyknú lietať.
V tento deň ale nelietali kvôli príliš silnému vetru. Opekali si tu na ohni mäso, myslím, že to bolo köfte, ktoré sme ochutnali už aj predtým. Okrem toho opekali aj tureckú salámu a podávali to s pečivom a zeleninou. Jedlo bolo vynikajúce, samozrejme nemohol chýbať turecký čaj. Stretnutie s takýmito milými a pohostinnými ľuďmi vždy spríjemní deň.
Piknik sa pomaly končil, ľudia sa začali rozchádzať, a tak nás Aziz odviezol späť na cestu. Tu sme stopli kamionistu, ktorý nás odviezol do Bursy. Cestovanie kamiónom nie je časovo efektívne, idete maximálnou rýchlosťou 90 km/h, priemerná rýchlosť je ešte o dosť nižšia, je to ale lepšie ako nič. V Európe kamionisti väčšinou nechcú zobrať dvoch ľudí, lebo majú oficiálne len jedno miesto pre spolujazdca, v Turecku to ale neriešia. V kabíne je posteľ, na ktorú si môže ďalší človek v pohode sadnúť, pri jazde v noci dokonca aj ľahnúť :)
Z Bursy sme sa ďalším stopom dostali do Yanovy, odkiaľ sme chceli ísť loďou do Istanbulu. Skúšali sme stopovať na mieste, kde si autá kupujú lístok na trajekt. Poradili nám, že nemusíme ísť autom, že sa dá ísť aj pešo na loď. To sme ale nechceli, lebo potom by sme museli platiť. Nakoniec nás zobrali traja mladí Turci, ktorí sa práve vracali z okružnej cesty po svojej vlasti. Keď sme asi pred týždňom išli opačným smerom, tureckí námorníci, ktorí chceli ísť pôvodne trajektom, obišli záliv po diaľnici, lebo lístok na trajekt bol príliš drahý. Títo traja urobili to isté, takže sme sa znova na trajekt nedostali. Cestou sme v rádiu počúvali derby Fenerbahçe – Beşiktaş, chlapci poctivo dopĺňali tekutiny pivami, takže v aute panoval čulý ruch. Keď sa nás pýtali, kde budeme v Istanbule spať, povedali sme, že tam máme známeho, Mehmeta z couch surfingu (CS). Mali sme na neho telefón, takže mu chalani zavolali a odviezli nás až priamo k jeho bytu :)
Keď sme tam prišli, Mehmet práve nebol doma. Kľúče nám odovzdal vrátnik. Vošli sme do priestranného loftového apartmánu. Dole bol kuchynský kút, malá kúpeľňa s WC a zvyšok miestnosti slúžil ako obývačka s gaučom, stolíkom a TV. Na poschodí mal Mehmet spálňu a kúpeľňu so sprchou. Z obidvoch podlaží sa dalo vyjsť na záhradku. Aj pre Vierku to bol nový zážitok, čo sa CS týka. Zatiaľ ešte k nikomu neprišla na byt, keď tam jeho majiteľ práve nebol. Mehmet nás teda milo prekvapil prejavenou dôverou, hoci sme pre neho vtedy boli úplne neznámi ľudia.
Na večeru sme si spravili toasty a aby nám čakanie na Mehmeta rýchlejšie ubehlo, šli sme kúpiť nejaké pivá do blízkych potravín. Bolo už po 10 večer a v tomto čase je v Turecku zakázané predávať alkohol. V prvom obchode nám ho naozaj nechceli predať, nepomáhal ani trik so žmurknutím, ktorý nám poradil Modar z Eskisehiru. Aj tak sa tam nedalo platiť kartou a hotovosť sme už nemali. Šli sme teda skúsiť šťastie do potravín na dolnom konci ulice a tu nám pivá predali bez problémov. Vrátili sme sa naspäť na byt, otvorili pivá a čakali sme na Mehmeta. A čakali sme a čakali... Keď sme už pomaly zaspávali, okolo polnoci prišiel Mehmet. Bol si zahrať futbal. Trochu sme s ním pokecali, ale on bol unavený rovnako ako my, tak sme šli spať.
Ráno sme vstávali až okolo 11, Mehmet mal nejaké povinnosti, takže išiel preč. My sme po obede tiež išli pozrieť do mesta. Cez námestie Taksim sme prešli k Hard Rock Cafe, kde som kúpil sestre ďalšie tričko do zbierky.
Mostom cez Zlatý roh sme sa dostali do historickej časti mesta. Išli sme až k Veľkému bazáru. Prišli sme tam ale už pomerne neskoro, okolo 7 večer, keď obchodníci zatvárali svoje stánky. Po zbežnom prezretí bazáru a okolitých obchodíkov sme sa vrátili späť ku Galata mostu, kde sme si dali rybací sendvič.
Cez most sme prechádzali po spodnej časti, kde je množstvo reštaurácií. Z každej nás okrikovali, my sme ale ich ponukám odolávali :) V jednej nám ale, keď sme sa nezastavovali, ponúkli čaj zadarmo. Tak sme si sadli, chceli sme aj zistiť, či si od nás naozaj nebudú za ten čaj nič pýtať. Turci ako obchodníci sa snažia ľuďom, hlavne turistom, predať veci za niekoľkonásobne vyššie ceny, takže s nimi treba zjednávať. Na druhej strane, keď sa s nimi na niečom dohodnete, tak to platí, čo sa ukázalo aj v tomto prípade. Miestny nadháňač, ktorý nás pozval na čaj, nás síce volal ešte aj na diskotéku, v ktorej tiež pracuje, ale po dopití čaju nás nechal v pohode odísť.
Okolo 22 sme sa vrátili na byt, Mehmet bol síce doma, ale hneď aj odišiel s tým, že noc strávi na opačnom konci mesta, aby sa vyhol rannej zápche, takže nás nechal na byte samých. Ráno sme chceli vstávať skôr, aby sme videli východ slnka nad Istanbulom, čo sa nám samozrejme nepodarilo. Tak som aspoň cvakol východ slnka na protiľahlej budove a spal som ďalej.
Von sme vyšli ale skôr ako v predošlý deň. Najskôr sme sa preplavili loďou na ázijskú časť, kde sme sa trochu poprechádzali. Vierka si tu kúpila rifle, po ktorých veľmi túžila :)
Potom sme šli naspäť do Európy a do Veľkého bazáru. Okrem iného sme sa pozerali po tradičných tureckých pohárikoch na čaj. Ponúkali ich tu samozrejme za neuveriteľne vysoké ceny. Keď sme povedali, že v Carrefoure ich majú 6 za necelé 4 TRY, tak začali niečo vravieť, že tie sú z Číny a tieto sú originál a do tých čínskych nemôžeme naliať horúci čaj. Kúpili sme samozrejme tie z Carrefouru a po skúške doma môžem povedať, že sa dajú použiť na servírovanie čaju :) Keď sme už pomaly odchádzali z trhu, zastavil nás ešte jeden predajca a zaviedol nás do svojho obchodu. Vierka odišla s ďalšími riflami, ešte lacnejšími ako tie predošlé.
Náš pobyt v Istanbule sa chýlil ku koncu. Večer na byte sme zisťovali, kde v meste je vhodné začať stopovať na ceste domov. Chceli sme odísť pomerne skoro, tak sme sa rozlúčili s Mehmetom a poďakovali sme mu za jeho pohostinnosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára