Scénické Thajsko: (4) Chiang Mai a okolie

3.12.2014

Prvý deň v Chiang Mai sme poňali oddychovo, takže sme spali až do 12. Mohli sme si to dovoliť aj preto, že sme na hoteli ostali dva dni, takže nás ráno nečakal check-out. Program na tento deň bol nasledovný - zabookovať si a ísť na kurz varenia a objednať si výlet k horským kmeňom. Museli sme tiež vybrať nejaké prachy, lebo sa nám už utešene míňali. Bookli sme teda 2-dňový výlet k horským kmeňom aj kurz varenia, ktorý mal trvať od 16:30 do 20:30. Ostávala nám asi hodina času. Boli sme už celkom hladní a nevedeli sme presne, ako bude kurz varenia prebiehať, tak sme sa predtým šli pre istotu najesť do Burger Kingu :D

So Zuzkou sme ešte išli rýchlo na izbu vybrať veci z práčky a vyvešať ich, Axel bol zatiaľ niečo vybaviť v kancelárii Air Asia, kde sme mali letenky na juh a bolo treba prikúpiť k jednej letenke batožinu. Inak s praním špinavých vecí tu nie je problém, práčovne sú takmer na každom kroku, pričom vám prádlo aj vysušia. Niekde sa ale platí poplatok za kilogram prádla. My sme využili práčku pred naším hotelom, kde sa platilo za celú práčku, nie na kilá.

Na kurz varenia sme trošku meškali, Axel ich tam musel zdržať. Najskôr sme sa vybrali s našou kuchárkou na trh, kde nám ukázala miestne potraviny a korenia. Zaujali nás tu ružové vajíčka s čiernym vnútrom, ktoré sme videli už skôr, tak sme boli zvedaví, čo to je. Sú to vlastne upečené malé kuriatka, ktoré sa nestihli vyliahnuť. Na ružovo sú nafarbené len preto, aby sa dali odlíšiť od normálnych vajec. Je to vraj delikatesa. Ako však povedal jeden Angličan na trhu: "Mám rád chicken aj babies, ale nie naraz."

Z trhu sme sa vrátili do kuchárskej školy Baan Thai. Boli sme rozdelení do štyroch skupín po cca 6-7 ľudí. Každý z nás si vybral štyri jedlá, ktoré sme potom varili. Samotné varenie prebiehalo tak, že najprv sa varilo hlavné jedlo, potom polievka, predjedlo a nakoniec kari. Podľa toho, aké jedlo sme si vybrali sme sa rozišli do kuchýň a na konzumáciu sme sa vrátili do našej miestnosti.

Hlavné jedlo, kura s kešu orieškami (chicken with cashew nuts), sme robili všetci traja to isté. Musím však neskromne povedať, že to moje bolo najlepšie ;) Potom som varil polievku s kokosovým mliekom. Nebolo to nič extra, ale dalo sa to zjesť. Túto polievku som potom robil už aj dvakrát doma a domáca mi chutila viac. Prvýkrát som použil originál kokosové mlieko, druhýkrát sójové. Okrem toho som musel doma improvizovať aj s ďalšími ingredienciami, možno aj preto mi to chutilo viac, keďže som na naše suroviny viac zvyknutý. No ale vráťme sa k menu v Chiang Mai. Ako tretí chod som pripravoval jarné rolky (spring rolls), známe aj z čínskych reštaurácií na Slovensku. Boli tiež fajné, keby som už ale nebol plný. Myslím, že ak ešte niekedy pôjdem na kurz varenia, vynechám predtým návštevu Burger Kingu :) Posledný chod môjho menu bolo červené kari (red curry). Sem sa tiež dávalo kokosové mlieko, ktoré sme predtým v rukách vyžmýkali z kokosovej hmoty. Červené papriky sme museli predtým riadne nasekať, pričom sme do nich búšili dvomi sekáčikmi naraz. Takto nasekaná paprika sa následne spolu s korením drtila v mažiari. Jedlá, ktoré sme si navarili sme si museli aj zjesť. Boli však výborné a kebyže nie sme najedení, tak by to nebol žiadny problém :) Dostali sme aj kuchársku knihu, podľa ktorej si môžeme tieto chutné thajské pokrmy pripravovať aj doma.

Po varení sme sa poprechádzali po meste. Na námestí sa konala práve nejaká paráda, zrejme na počesť kráľa, ktorého veľkorozmerné fotky boli všade navôkol.

V Chiang Mai sa dá tiež absolvovať posedenie s nohami ponorenými v akváriu s kúsavými rybičkami. My sme ale toto už vyskúšali v Erawane a zadarmo, takže sme odolali.

Na záver sme šli ešte na trh oplieskať nejaké prachy. Keďže v Thajsku je kvôli horku celkom veľká spotreba tričiek a tie sa tu predávajú za lacný peniaz, kúpil som si jednu bielu tričko-košeľu a tričko s motívom piva Singha, Axel si kúpil zase naše druhé najobľúbenejšie pivo Chiang. Okrem toho sme kúpili ešte ďalšie zbytočnosti a suveníry domov :) Večer sme zavŕšili drinkami Muai Thai s ľadom a thajskou whisky.

4.12.2014

Ráno mi nebolo moc dobre od žalúdka. Neviem presne od čoho, keďže v predchádzajúci deň sme toho dosť pojedli a nevyhýbali sme sa ani ľadu v nápojoch, na čo výrazne upozorňujú v rôznych sprievodcoch. Každoprípadne som musel držať diétu a svoj jedálniček som obmedzil na banány, keksíky a vodu. V iný deň by som mohol ostať pokojne na hotelovej izbe, v tesnej blízkosti WC, dnes nás ale čakal výlet do dediny horských kmeňov, takže som len dúfal a veril, že to dám :)

Pri hoteli nás vyzdvihol songthaew. Okrem nás boli v našej skupinke traja mladí Belgičania a jeden Brazílčan, všetci okolo 20 rokov a jeden 49-ročný Francúz. Cestou sme mali krátku zastávku na motýlej a orchidejovej farme a na trhu.

Keď sme vystúpili z auta, čakala nás jazda na slonoch. Ja som šiel s Francúzom Didierom. Na začiatku sa dal kúpiť potravinový balíček pre sloníka, pozostávajúci z banánov a cukrovej trstiny, my sme žiaľ nič nemali, a tak náš slon naťahoval chobot zbytočne :(

Viezli sme sa asi pol hodinu, pričom sme sedeli na sedačke ktorá nemala poriadne operadlo, bolo sa treba dobre držať, hlavne keď sme šli dole kopcom. Slony nakoniec za odmenu dostali kukurice. Nie však klásky, ako sme my ľudia zvyknutí, ale celé rastliny, s ktorými si hravo poradili.

Už pešo sme prešli k rieke a v klietke po zipline sme sa dostali na druhú stranu. Tu nás čakal obed - rizoto v banánovom liste. Už mi bolo lepšie, tak som to zjedol. Niektorí turisti si tu zaplatili za exkluzívnu atrakciu - kúpanie slonov :)

Tu začínala túra do dediny Lahu (Lahu village). Stúpali sme asi 1,5 hodiny do kopca, väčšinu času sme však išli po ceste, kadiaľ by prešlo aj terénne auto. V dedine nás ubytovali v chatrči na kopci. Na spanie sme mali na zemi pripravené špinavé a tvrdé matrace, zakryť sme sa mali rovnako špinavými prikrývkami. Dostali sme rozchod. Išli sme sa teda prejsť po dedine. Po ceste pobehovali kurence, ale aj prasiatka a malé deti.

Všade boli porozhadzované odpadky, neporiadok mali ale aj priamo v chatrči. Vo vnútri mali aj ohnisko a varili na otvorenom ohni. Ľudia tu síce žijú v chudobných pomeroch, ale aj v týchto podmienkach sa dá udržiavať aspoň aká-taká čistota. Bývanie, ktoré nám ponúkli ale týmto získalo na autenticite. Na jednu noc sme sa aspoň trocha vcítili do hygienických podmienok miestnych obyvateľov :) Pani domáca nám dokonca večer spálila suché lístie za chalupou. Treba však dodať, že nie všetci miestni boli úplne chudobní, pod niektorými drevenými chatrčami parkovali drahé terénne autá.

Kúsok za dedinou pestovali domáci kukuricu. Rástli tu aj banány, neodolali sme a jeden sme odtrhli na ochutnávku. Bol však ešte zelený a tvrdý, chutil skôr ako uhorka. Tiekla z neho biela šťava, ktorá sa nedala nijako zmyť z rúk.

Pripravili pre nás večeru. Bolo to tradičné Pad Thai, ryža so zeleninou a mäso so zemiakmi a omáčkou. Po večeri sme mali kultúrny program. Deti z dediny nám spievali pesničku. Najskôr to bolo celkom milé, ale keď to trvalo už asi 20 minút a bola to stále dokola tá istá melódia, tak nás to aj celkom omrzelo.

Po tejto kultúrnej vložke sme už nemali poriadne čo robiť. Jeden z našich vodcov ukazoval, ako si domáci šúľajú cigarety - do banánového listu dajú zmes tabaku a tamarínu.

Náš druhý vodca hral chvíľku na gitare, potom nám ukázal zopár hádaniek so špajdlami, či už rovnice s rímskymi číslami alebo preusporiadavanie špajdlí do požadovaných tvarov. My sme potom ešte trochu pokecali s Belgičankou Aliciou, ktorá študovala v Singapure a bola v Thajsku na dovolenke. Hovorila, aké je Singapur čisté mesto. Ale aj o tom, ako francúzski hovoriaci Belgičania nemajú radi Francúzov a holandski hovoriaci Holanďanov. Klasika. Ochutnali sme aj miestny variant tequily. Bol to lacný nápoj mizernej chuti, ale aspoň som neriešil, na aký špinavý matrac si líham.

Axel s týmto dňom nebol príliš spokojný. Najskôr sa ráno nemohol osprchovať, pretože som blokoval záchod, neraňajkovali sme a prvé jedlo sme mali až na obed, aj to bolo rizoto, potom sme šlapali do kopca po ceste pre autá, ktorú on nazýval asfaltka a večer po 19 sme už nemali v dedine čo robiť :)

5.12.2014

Vstal som o 7:30. Naši horskí vodcovia už pripravovali raňajky. Pozdravil som ich a vydal som sa na obhliadku dediny. Dostal som sa až na horný koniec, kde je škola. Naskytol sa mi tu aj pekný výhľad do doliny, v ktorej sa rozlievala hmla. Pokračoval som ešte vyššie, ale na vrchole, po asi 15 minútach, som aj tak nenašiel krajší výhľad. Už som sa musel vrátiť, aby som stihol raňajky. O 8:30 už všetci raňajkovali, našťastie sa mi ešte ušlo z jedla, dokonca som zjedol aj Axelovu praženicu.

Opustili sme dedinu, tentokrát sme už klesali po lesnom chodníku a užívali si túru cez džungľu.

Mali sme prestávku pri vodopáde, ale bola tu celkom kosa. Niektorí otužilci sa aj tak kúpali, mne sa príliš do ľadovej vody nechcelo. Sedeli sme tu ale nejakú chvíľu a napokon sa aj slnko ukázalo, tak som si povedal, že to tiež dám. Voda ku podivu nebola ani taká studená. Pod vodopád sa mi ale úplne dostať nepodarilo, lebo voda padala s obrovskou silou.

Od vodopádu sme išli popri potoku scenériou, ktorá pripomínala Slovenský raj, rástli tu len iné stromy :) Na záver nás čakal rafting na nafukovacích člnoch, čo bolo celkom fajn.

Potom ale prišla miestna špecialitka - bamboo rafting. Pripomínalo to splavovanie na pltiach u nás v Pieninách. Zopár bambusových kmeňov zviazaných k sebe sa ale nechcelo udržať nad hladinou, čiže sme na nich sedeli ponorení do pol pása vo vode. A rieka bola pri brehu celkom plytká, takže sme sa len horko-ťažko pohli, preplavili sme sa možno 200 metrov a boli sme veľmi radi, že môžeme vystúpiť.

Na obed sme dostali výborné cestoviny s mäsom a zeleninou a ananás ako dezert. Odviezli nás naspäť do Chiang Mai, až k našemu novému hostelu.

Na tomto mieste by som rád uviedol vtip z vlastnej produkcie, ktorý súvisí s horskými kmeňmi, súvislosť je ale čisto náhodná:

Príde chlapík za náčelníkom a hovorí, že by sa chcel stať členom horského kmeňa. Náčelník mu odvetí, že na to, aby sa stal členom horského kmeňa, musí mu povedať, ako si umýva zuby. Chlapík odvetí, že on si ich vyplachuje kokosovým mliekom. Náčelník ho odbije s tým, že to je nič.

Za mesiac sa chlapík ukáže znova. Náčelník sa ho opäť pýta, ako si umýva zuby. Chlapík tvrdí, že si ich čistí trávou. Náčelník opäť, že to je nič.

Za mesiac príde chlapík do tretice. Náčelník sa ho zasa pýta na čistenie zubov. Chlapík je už zúfalý, tak hovorí, že si ich drhne bambusovou kôrou. Náčelníkovi ale ani toto nestačí: "My, členovia horských kmeňov, si zuby neumývame vôbec!" :D

Večerný program bol jasný, Zuzka chcela ísť na masáž, tak sme sa museli prispôsobiť ;) Zuzku si vzala do parády jedna pani, zobrala si ju za plentu a nesledovala nefalšovaná thajská masáž. Ja s Axelom sme sa na takúto masáž necítili, tak sme si dali len obyčajnú masáž. Posadili si nás do kresiel a začali od nôh, pričom pri každej strávili asi štvrť hodinu. Po pol hodine nám premasírovali aj zvyšok tela, myslím že sa venovali všetkému okrem brucha :) Takáto hodinová masáž bola zážitkom a som rád, že som to vyskúšal, ale aj tak som sa na druhý deň nijak zvláštne necítil, či už uvoľnene alebo ubolene.

Po odriekaní, ktoré sme museli pretrpieť v Lahu village, nám dobre padla návšteva night marketu v Chiang Mai ;) Okrem oblečenia sme nakúpili aj tigrie masti, čo je lacný, ľahký a skladný suvenír z Thajska :) Na večeru sme si dali pre zmenu niečo naše domáce, teda gyros. Hoci mal kráľ v tento deň sviatok, oslavi sme už žiaľ nestihli.

6.12.2014

Ráno sme sa zbalili, bol pred nami posledný deň v Chiang Mai. O 11:30 sme vyrazili. Ja som šiel na Doi Suthep, Axel so Zuzkou sa chceli pozrieť do továrne na výrobu hodvábu. Doi Suthep je hora, ktorá sa týči nad Chiang Mai. Prvý songthaew, ktorý som chytil, mi ponúkol, že ma odvezie hore za 400 Bahtov, pol hodinu ma počká a potom ma privezie aj naspäť. Cena to bola samozrejme veľmi vysoká, tak som túto ponuku odmietol. Až neskôr som pochopil, že priamo hore sa jedným songthaewom asi nedostanem. Išiel som teda jedným k ZOO, ktorá je na úpätí Doi Suthep za 30 Bahtov. Tam som sa naraňajkoval, dal som si rezance za 10 :) Stálo tam zopár ďalších songthaewov, ale nevedel som, ktorý kedy pôjde, tak som šiel kúsok ďalej a rozhodol som sa stopovať pri ceste, ako je vlastne v Thajsku zvykom. Väčšinou na vás autá trúbia, či nechcete odviesť, tu ale kupodivu nechceli zastavovať, ani keď som stopoval. Stál som tu už asi 10 minút, keď mi jeden predsa len zastavil. Spýtal som sa teda na cenu. 50 Bahtov sa mi zdalo priveľa, skúsil som teda zjednávať. Vodič nechcel spustiť z ceny a už sa aj rozbiehal, tak som teda prikývol.

Na vrchole Doi Suthep je postavený chrám, ku ktorému vedie 300 schodov, pozdĺž ktorého sa šinú dva hady resp. draky. Vstupné do chrámu je pre cudzincov 30 Bahtov.

Z nádvoria chrámu je výhľad na celý Chiang Mai.

Chrám má zlatú strechu a nachádza sa tu replika emeraldového budhu. V jednej z miestností som tu videl mníchov, ako dávajú ľuďom jednoduché náramky a kropia ich vodou za poplatok.

Na vstup do chrámu už neboli také prísne podmienky ako v Bangkoku. Bolo sa tu treba samozrejme vyzuť, ale išiel som dnu v pohode aj v kraťasoch.

Cestou dole som sa odviezol za 30+30 Bahtov, opäť s medzistanicou pri ZOO. Pre nedostatok času som už ZOO nestihol navštíviť, ale je to aspoň dôvod, prečo sa do Thajska vrátiť :) Pre veľký úspech som si dal rezance u tej istej tety predvačky. Chytil som prázdny songthaew, a tak som si mohol sadnúť dopredu na miesto vedľa vodiča. Povedal som mu, pri akom wate (chráme) ma má vysadiť. Aj v sprievodcoch radili, že pre taxikárov sú často waty najlepšou orientačnou pomôckou. V hosteli Britannia, kde sme si nechali odložené veci, som počkal na Axela so Zuzkou. Asi hodinu pred odletom sme sa vybrali na letisko. Tam nás ale odbavili rýchlo, za 10 minút, takže sme náš let na juh, na Krabi v pohode stihli. Let trval asi dve hodinky, pred 20 sme už boli na Krabi. Na hotel sme sa nechali odviesť taxíkom. Bolo to síce relatívne drahé, ale chceli sme sa tam čím skôr dostať a ani sme poriadne nevedeli, či takto večer existuje aj iný spôsob dopravy.

Po ubytovaní sme sa šli prejsť smerom na pláž. Pláž bola osvetlená reflektormi, tak sme si nemohli nechať ujsť nočné kúpanie v Indickom oceáne pri reflektoroch a splne mesiaca.

Voda bola neskutočne teplá, k tej teplote je asi len jedno prirovnanie, ktoré snáď nemusím opakovať a už teraz sme sa tešili, ako si budeme kúpanie užívať nasledujúcich pár dní :)

Scénické Thajsko: (2) Kanchanaburi a okolie

Sobota 29.11.2014

Z Bangkoku pokračujeme na západ, smerom do Kanchanaburi a Nam Toku. Vstávame skoro ráno o 6:15, pretože 7:50 má odchádzať náš vlak. Hneď pred hostelom stojí taxík, s ktorým sa dohodneme na cene za odvoz. Axel so Zuzkou si sadajú dozadu, ja idem suverénne na pravé predné sedadlo. Až keď uvidím na pravej strane volant si spomeniem, že v Thajsku sa jazdí vľavo a tým pádom sedí vodič na opačnej strane ako u nás :)

Náš vlak odchádza zo stanice Thonburi, čo je jedna z troch železničných staníc v Bangkoku. Najväčšia je Hualomphong, odkiaľ idú vlaky na sever, do mesta Chiang Mai. Na stanici sme v dostatočnom predstihu, tak sa ideme prejsť na miestny trh s úmyslom kúpiť si niečo na raňajky. Pre trhovníkov sme boli atrakciou, keďže tam nechodí až tak veľa turistov. Predávali tam najrôznejšie potraviny a miestami to tam strašne smrdelo. Kúpili sme si nejaké jedlo, ovocie a osvedčené mäso na paličke.

Cieľom dnešného dňa neboli len mestá Kanchanaburi a Nam Tok, ale aj samotná cesta vlakom.

V sprievodcoch, ktorých sme čítali, bolo spomínané, že sa jedná o scénickú železnicu. Okrem toho tam písali aj o ďalších scénických veciach, napr. scénické pláže, odtiaľ pochádza aj názov tohto cestopisu – Scénické Thajsko :) Musím uznať, že pohľad z okna ponúkol úplne odlišnú scenériu ako rušný Bangkok, videli sme vidiecke obydlia, ale hlavne nekonečné polia. Na istý čas je táto zmena samozrejme vítaná. My sme však strávili vo vlaku celkovo asi 10 hodín a nemeniaca sa krajina sa nám už zunovala.

Okrem cestujúcich sa vo vlaku viezli aj predajcovia jedla a nápojov, ktorí čochvíľa prechádzali vlakom a ponúkali svoj tovar.

Kúsok za mestom Kanchanaburi prechádza vlak cez Most cez rieku Kwai, ktorý je známy vďaka rovnomennému filmu. Udalosti opisované vo filme sa vraj v skutočnosti neudiali, aj tak je ale most navštevovaný turistami v hojnom počte.

Skutočne scénickou časťou železnice prejde vlak asi za štvrť hodinu. Že sa blíži zaujímavý úsek spoznáte jednoducho – do vlaku sa nahrnie hŕba turistov. Tých na stanicu dovezú mikrobusy, nastúpia do vlaku a vychutnajú si cestu, kde trať kopíruje strmé skalné útesy a akoby sa vznáša nad roklinou. Keď idete smerom z Bangkoku, je dobré sedieť na ľavej strane, odkiaľ máte výborný výhľad na rieku a prázdno pod sebou, na pravej strane sú len skaly. Ja som sedel celý čas na ľavej strane, scénický úsek som si teda vychutnal, na zvyšku cesty som však musel pretrpieť slnko, ktoré na mňa pražilo. Na ďalšej stanici turisti vystúpili a my sme sa viezli ďalej vo vlaku s domácimi.

Radšej nepozerať dole (photo by Zuzana Zimanová)

Železničná trať končí v Nam Toku. Kedysi pokračovala ďalej až do Barmy. Táto trať je neslávne známa ako železnica smrti, pretože ju počas druhej svetovej vojny budovali japonskí zajatci. Trať prechádzala exponovaným terénom a mnohí robotníci tu pri jej budovaní zaplatili životom.

V Nam Toku sú dve železničné stanice. Na jednu chodí väčšina vlakov, na druhú ide iba turistický špeciál a kúsok od nej sa nachádza vodopád. My sme skončili na tej prvej a k vodopádu sme sa odviezli songthaewom (pick-up s dvoma radmi sedadiel). Pri vodopáde bolo množstvo turistov, treba však poznamenať, že to nebol až taký scénický vodopád. Trepať sa do Nam Toku, len kvôli nemu by bola vyslovená hlúposť. Ako som ale spomenul už skôr, v tomto prípade hlavne cesta (vlakom) je cieľ ;)

Keďže smerom tam náš vlak meškal, mohli sme v Nam Toku stráviť len jeden a pol hodiny. Popravde, okrem vodopádu tam asi až tak veľa atrakcií nebolo, a tak sme sa tešili na cestu späť a ďalšie vlakové dobrodružstvo ;) Ešte raz sme si vychutnali cestu krátkym scénickým úsekom, kedy sa samozrejme do vlaku opäť nahrnuli húfy turistov.

Dvere stále otvorené, vyskočiť za jazdy nie je problém ;)

Celodenné cestovanie je naozaj únavné

Na malej staničke niekde pred Kanchanaburi nám sprievodca oznámil, že vlak tu bude 40 minút stáť. Zrejme čakal na spoj opačným smerom. S Axelom sme šli kúpiť pivá a nejaké potraviny do neďalekého obchodu. Pivká sme si potom vychutnávali priamo na peróne. Ja som si spomenul na časy, keď sme cestovali vlakom do Bulharska či Turecka a niekoľko hodinové státie na rumunsko-bulharských hraniciach bolo úplne bežné. Môj oco pracuje na železnici a tak som za mladi často cestoval vlakom. Vďaka vlaku som sa dostal do bulharských letovísk Burgas či Varna, rumunskej Konstanci, tureckého Istanbulu, talianskych Benátok a Ríma. Najďalej som bol vlakom v španielskej Barcelone, pričom cestou sme navštívili mestá na francúzskej riviére aj Monako. Monotónny zvuk, ktorý vlaky vydávajú pri jazde, a ktorý je na chvíľku narušený len keď vlak prechádza cez výhybky, mi jednoducho učaroval ;) Aj preto som si toto celodenné teriganie vlakom svojim spôsobom užíval. V Thajsku je vlak asi najlacnejší dopravný prostriedok, je ale tiež veľmi pomalý a častokrát nepohodlný. Ak ale nie ste tlačený časom, odporúčam tento spôsob dopravy vyskúšať.

Do Kanchanaburi sme prišli až za tmy. Opäť sme sa previezli cez Most cez rieku Kwai. Od stanice sme si to odpešovali asi 20 minút k hotelu. Ubytovali sme sa a šli sme poprechádzať po meste. Konala sa tu práve nejaká slávnosť, dostali sme sa na obrovský trh, kde bolo národa a národa. Navečerali sme sa, spravili fotky pri Moste cez rieku Kwai a vydali sme sa naspäť na hotel. Chodenia sme už ale mali dosť, tak sme šli tuk-tukom. Tentokrát to bol podomácky zmajstrovaný exemplár – proste kára privarená k mopedu. Je zaujímavé, že v každom meste majú špecifické modely tuk-tukov, akoby ich vyrábal ten istý výrobca. Niekde sedí vodič vpredu a za ním je miesto pre najviac troch cestujúcich. Alebo sedí vodič na jednej strane a pasažieri na druhej ako v sajdkáre. Najviac adrenalínu ale poskytuje jazda tuk-tukom, kde sedia cestujúci vpredu a moped tlačí káričku pred sebou :)

Nedeľa 30.11.2014

Z hotela vyrážame o 10 ráno, nechávame si ruksaky na recepcii. Máme namierené do národného parku Erawan, kde sú najväčšou atrakciou 7 úrovňové vodopády (Erawan Waterfalls). Postupne sme si pozreli všetky úrovne. Bolo tam síce dosť veľa turistov, ale cesta popri vodopádoch má niekoľko kilometrov, takže sa tu ľudia rozptýlia a vôbec to tu nie je preplnené. V Erawane dbajú aj na čistotu, čo v Thajsku nie je bežné. Sú tu smetné koše a keď má človek pri sebe fľašu, zaplatí za ňu zálohu 20 Bahtov, ktoré dostane späť, ak má fľašu stále pri sebe aj pri spiatočnej ceste.

Smerom hore sme sa teda pri jednotlivých vodopádoch príliš nezdržovali, spravili sme len nutné fotky ;) Takto vyzerajú jednotlivé úrovne, smerom zdola nahor:

Úroveň 1: hneď prvý vodopád je impozantný

Úroveň 2: veľký vodopád s jaskyňou

Úroveň 3: možno to v skutočnosti nie je tretí vodopád ;)

Úroveň 4: šmykľavky

Úroveň 5: jazierka

Úroveň 6: kúsavé rybičky

Úroveň 7: the end

Ja s Axelom sme si nenechali ujsť ani poslednú úroveň. Zuzka ostala na šiestej úrovni, kde jej prišli na chuť rybičky, ktoré jej obhrýzali nohy.

Cestou späť sme skočili aj my do vody pri šiestom vodopáde. Nechal som sa tiež chvíľku okusovať rybičkami, ale šteklilo ma to a bolo mi to vcelku nepríjemné. A v hlbšej vode, kde ma tie rybky kúsali a ani som ich nevidel, sa už vôbec nedalo vydržať.

Pri piatej úrovni bolo veľké jazierko, kde sme sa tiež vykúpali a šli sme aj na kmeň stromu pod vodopádom.

Mali sme už málo času, pretože o 16 odchádzal autobus naspäť do Kanchanaburi, ale prírodné šmykľavky po skalách pri štvrtom vodopáde sme nemohli opomenúť. Dalo by sa tu šantiť dlho, my sme sa však len pár krát šmykli a ponáhľali sme sa na bus, mali sme asi 20 minút.

Autobus sme stihli, ale všetky miesta na sedenie už boli obsadené. Axel so Zuzkou si sadli vzadu na zem, ja som sedel na schodíkoch pri otvorených dverách. Cesta teda bola trochu adrenalínová, ale zas aspoň mi nebolo tak teplo. Postupne pristúpilo ešte aspoň 10 ľudí a napodiv sa všetci pomestili, zrejme sedeli v uličke. Nasleduje krátky videozáznam z cesty:

Autobusy v Thajsku majú výhodu, že vám zastavia kde chcete, stačí zazvoniť. My sme teda vystúpili blízko našeho hotela, šli sme si po odložené veci, osviežili sme sa pivkom a tuk-tukom sme sa odviezli na stanicu. Mali sme namierené do Saphanburi, posledný bus týmto smerom ale vraj už odišiel. Bolo už 6 hodín večer a nevedeli sme, či pôjde ešte nejaký spoj smerom na sever, tak sme nastúpili do prvého, ktorý nám ponúkli. Ani sme presne nevedeli kam ideme a bol aj problém to zistiť, lebo v buse nevedel nikto po anglicky. Náš autobus bol poschodový. My sme sedeli v klimatizovanej časti, kde bolo asi 12 miest, na poschodí bola neklimatizovaná druhá trieda. Niekomu možno klíma vyhovuje, ale v Thajsku býva vždy pustená príliš silno, tak som sa musel zakryť dekou. Za toto “pohodlie” sme platili 175 Bahtov, čiže asi 4,5 EUR. Vystúpili sme v Saraburi, odkiaľ sme sa minibusom za 100 Bahtov previezli do Lopburi. Najskôr sme sa viezli ôsmi, ale nakoniec viezol asi 90 km iba nás, čiže táto cesta sa vodičovi asi veľmi neoplatila. Vysadil nás ale priamo pri hoteli, takže my sme boli spokojní. Názov hotela znel honosne – Lopburi Inn Hotel. Interiér ale posledných 20-30 rokov neprešiel výraznými úpravami. Každé poschodie malo vlastný štýl obkladačiek, neprišli sme na to, či to malo nejaký zvláštny význam. Na izbe pre dvoch bola pre mňa pripravená prístelka, ruská posteľ. Kúpeľňa bola priestranná, zaberala asi tretinu izby. Privítali nás tam jašterice, ktoré si veselo lozili po okne, našťastie z vonkajšej strany :)

Mne sa tento deň veľmi páčil. Aj keď sme opäť dosť cestovali, videli sme aj prírodné krásy, ktoré Thajsko ponúka. Erawan Waterfalls sú pekné nielen na pohľad, ale v horúčave poskytujú aj príjemné osvieženie, či už v tieni stromov alebo vo vode. Za štyri hodiny, ktoré sme tu strávili, sme si ledva stihli pozrieť všetkých 7 úrovní. Viem si predstaviť, že by som tu strávil celý deň a národný park si ešte viac vychutnal.

Pridávam ešte mapu nášho putovania z Bangkoku cez Kanachanaburi až do Lopburi: