Autostopom do Turecka: (5) Istanbul - Bratislava

Posledné ráno v Istanbule sme vstávali pomerne skoro, z Mehmetovho apartmánu sme vyrazili okolo 9 ráno.

Odviezli sme sa autobusom na námestie Taksim a odtiaľ metrom ku diaľnici. Bol však celkom problém dostať sa priamo k diaľnici a ešte k tomu na miesto vhodné na stopovanie, najlepšie na nejakú pumpu alebo aspoň príjazdovú cestu na diaľnicu. Po asi pol hodine šľapania sme sa prišli k veľkému štadiónu. Skúšali sme stopovať, ale nikto nám nezastavoval. Nakoniec nás k benzínke zaviezli chlapci parkujúci opodiaľ. Pôvodne tvrdili, že je to len pol kilometra od miesta, kde sme stáli, viezli nás ale dobrých 5 minút, čiže to bolo celkom ďaleko. Žiaľ, ani tu sa nám stopovať príliš nedarilo. Skúšali sme to priamo na pumpe aj pri ceste, strávili sme tu ale asi hodinu. Potom nás zobral kamionista asi 50 km za Istanbul. Odtiaľ nás odviezli dvaja Turci zhruba na úroveň mesta Çorlu, vysadili nás však až mimo diaľnice, takže sme sa na ňu museli zasa vrátiť. Práve na tomto mieste sa cesta rozdeľovala na dva smery, autá mohli ísť buď na východ (Istanbul) alebo na západ (Edirne, náš smer). Väčšina áut žiaľ išla do Istanbulu, teda opačným smerom ako sme potrebovali. Po chvíľke čakania nás zobrali starší tureckí manželia, ktorí nás odviezli síce len kúsok na najbližšiu benzínku, ale aspoň sme boli znova na diaľnici. Škoda, že sme s nimi nemohli ísť aj ďalej, pri rýchlosti okolo 150 km/h cesta rýchlejšie ubieha ako v kamióne pri 80 km/h.

Na pumpe nás oslovil kamionista, ktorý smeroval až k turecko-bulharským hraniciam, tak sme s ním išli. Pred hranicami stála ale dlhá kolóna kamiónov čakajúcich na kontrolu, tak sme vystúpili asi 5 km pred hraničným priechodom a zvyšok si odpešovali. Teda okrem krátkeho úseku, na ktorom nás zviezol jeden chlapík v malej dodávke ku supermarketu tesne pred hranicami (alebo za hranicami, záleží z ktorej strany sa na to človek pozerá). Tu sme si kúpili chlieb a najedli sa z našich zásob, o.i. sme dojedli tuniakovú pomazánku pripravenú ešte ráno, ktorá stihla prevoňať celý ruksak :) Ten kúsok po hranice sme už odkráčali, prešli sme aj cez kontroly a na bulharskej pôde, hneď pri colníkoch, sme sa rozhodli stopovať ďalej. Boli sme tu asi hodinu, pýtali sme sa vodičov, či nejdú našim smerom (teda do bulharského Plovdivu alebo až do Sofie), ale bez úspechu. V tom čase sa tu aj striedali služby na hraniciach, takže asi pol hodinu žiadne autá neodbavovali. Novým colníkom sa naše postávanie na hraniciach nepáčilo, a tak nás poslali preč. Skúsili sme ešte chvíľu stopovať o kúsok ďalej, ale tu nám už fakt nikto nezastavil, tak sme chceli ísť ku benzínke, ktorá bola neďaleko. Nejak sme sa k nej nevedeli dostať, nebolo tu ani žiadne miesto na stanovanie, ostávala nám už len možnosť stopnúť kamión. Postavili sme sa teda k výjazdu kamiónov. Tie colníci púšťali viacero naraz. Prvých niekoľko nás odignorovalo, bola tam strašná kosa, tma a osobne som chcel byť hocikde inde len nie tu ;) Potom nám ale jeden turecký kamión zastavil s tým, že ide do Ruse. Toto mesto si pamätám ešte z čias vlakových zájazdov do Bulharska. Nachádza sa na bulharsko-rumunských hraniciach, čiže mimo našej pôvodnej trasy. Rozhodli sme sa ale nastúpiť. Na Slovensko sa dá ísť predsa aj cez Rumunsko a v danom momente bolo hocaké miesto lepšie ako to, kde sme sa práve nachádzali.

V kamióne bolo príjemne teplúčko, aká to zmena oproti vonkajším podmienkam. Čakala nás nočná cesta naprieč celým Bulharskom. V Západnej a Strednej Európe kamionisti vraj po nociach veľmi nejazdia, tu im to problém nerobí. Vierka sedela na prednom sedadle a za chvíľku zaspala. Ja som sa zo zadného sedadla/postele najskôr snažil trochu sledovať cestu, prechádzali sme cez hory, po úzkych cestách, vonku panovala hmla. Tiež ma lámalo na spanie, čo si vodič všimol a ponúkol mi, nech si kľudne ľahnem. Najskôr som odolával, ale keď zastavil na povinnú prestávku, spravil som si vzadu pohodlné miesto na ležanie, namiesto podušky som použil jeden z ruksakov. Takto sme sa dostali až do Ruse, kde vodič na noc odparkoval. My sme vystúpili, boli asi 3 hodiny nadránom, tak sme si našli miesto na stanovanie. Bolo to len kúsok od hlavnej cesty, o tomto čase nám to ale nevadilo.

Ráno sme vstali pomerne zavčasu a vybrali sa opäť pešo k hraniciam. Nechceli nás ale pustiť, pretože most cez Dunaj, ktorý tvorí hranicu medzi Bulharskom a Rumunskom, nie je pre peších. Skúšali sme teda stopnúť nejaké auto, či už osobné alebo nákladné. Obehal som všetky kamióny, ktoré stáli na hraniciach, ale bez úspechu. Tak sme tam stáli a čakali. Napokon nás zobral bulharský kamionista. Keď sme prechádzali cez Dunaj, bola taká hmla, že som ani rieku nevidel. Cesty pri hraniciach boli ozaj mizerné, asi najhoršie, po akých sme na výlete išli. V prvej rumunskej dedine nám šofér kúpil čerstvo upečené posúchy plnené syrom, bola to veľká porcia, ktorú sme ledva zjedli.

Vystúpili sme na obchvate Bukurešti. Na blízkej benzínke sme si dali kávu a vykonali sme rannú hygienu. Odtiaľ sme šli k diaľnici, kde nám zastavil rumunský kamionista. Vierka s ním našla spoločnú reč, konkrétne španielčinu. Odviezol nás po Pitesti. Tu sme na pumpe znova stopovali, pričom sme chceli ísť cez Sibiu k hraničnému priechodu pri meste Arad. Ako som tak stál s nápisom Sibiu pri dverách benzínky, pozrel na mňa mladý Rumun s dodávkou a ukázal, že môžme ísť s ním. Išiel som zavolať Vierku, ktorá tým pádom nestihla ani pivá kúpiť, ale nechceli sme, aby nám odvoz ušiel. Jeho cesta smerovala až na sever Rumunska, do Baiu Mare alebo Satu Mare, už si presne nepamätám. Hoci sme sa viezli v dodávke, išli sme rýchlo, pretože sme boli bez nákladu a motor šlapal svižne. Prechádzali sme cez rumunské Karpaty a obdivovali krásu tunajších hôr.

V dedinách po cestách okrem áut premávali aj konské povozy, čo u nás už nevidieť.

Samozrejmosťou boli túlavé psy. Bolo tesne pred prezidentskými voľbami, a tak tu bolo veľa reklám s kandidátmi. Neboli ale na billboardoch, ale fotky či heslá boli prevesené ponad vozovku.

Rozhodli sme sa, že nevystúpime v Sibiu, ale pôjdeme ďalej na sever a odtiaľ do Maďarska. Cestu sme si krátili aj vtipkovaním o prostitútkach stojacich pri ceste, ktoré Vierka označila za čašníčky čakajúce na odvoz. Keď sme uvideli ďalšie a nadhodil som zo srandy otázku, či sa znova jedná o waitress, náš vodič len pokrčil ramenami a pousmial sa :)

V tomto aute sme strávili asi najviac času, približne šesť hodín, ale zas sme prešli z juhu Rumunska až takmer úplne na sever. V Rumunsku je málo diaľníc, najskôr sme šli po jednej v blízkosti Bukurešti, a potom až pri meste Cluj-Napoca. Táto diaľnica bola veľmi zaujímavá, lebo viedla doslova odnikiaľ nikam, ani popri nej neboli nijaké väčšie mestá, takže nechápem, načo ju tu postavili. Chceli sme vystúpiť na pumpe pri Cluj-Napoca, ale náš vodič tvrdil, že pozná vhodnejšie mesto. Už sa zvečeriavalo a nad krajinou grófa Drakulu vychádzal Mesiac. Veru, nebolo mi všetko jedno. Na mobile sme videli, že sa od plánovanej trasy stále vzďaľujeme, tak sme vystúpili na najbližšej benzínke. Bola už úplná tma a toto bola tá najzapadnutejšia pumpa, na akej sme počas výletu boli. Tu sa stopovať nedalo, tak sme prešli na blízku križovatku a skúsili šťastie tam. Kupodivu nám tu jedno auto zastavilo a odviezlo nás asi 20 km do mesta. Odtiaľ nás zobral ďalší vodič za mesto na pumpu. Tu sme oslovili zopár vodičov, stopovali sme aj priamo na ceste, ale nedarilo sa nám a tak sme si išli sadnúť na pumpu. Tu nás po chvíli sám od seba oslovil jeden Rumun s tým že ide do mesta Oradea, ktoré je len kúsok od hraníc s Maďarskom. Viezol nás celkom rýchlo, mimo dedín uháňal aj cez 130 km/h. Vtedy ma napadlo, že aj rýchla a riskantná jazda môže byť pri stopovaní nebezpečná, v tomto treba vodičovi dôverovať (prípadne sa aj ozvať, v takje situácii sme ale našťastie neboli). Opäť som sa ale negatívne myšlienky snažil zahnať. Vodič spravil aj krátku exkurziu po pamiatkach Oradey (je to malé mesto, centrum sme prešli za 5 minút) a odviezol nás až k hraničnému prechodu, asi 10 km za mesto.

Cez hranice sme, ako sa už stalo zvykom, prešli po vlastných. Na maďarskej strane nám zastavil dlhovlasý chlapík idúci do Debrecína. Neskôr sme zistili, že teraz síce žije v Maďarsku, ale pôvodne pochádza z Rumunska. Práve sa spolu so svojimi dvoma deťmi vracal z Rumunska z pohrebu babičky. Išli sme prevažne po vedľajších cestách, povedal nám, že to je akási panoramatická cesta, aj keď nevedel prečo. Vysadil deti doma a potom nás odviezol na benzínku na okraji Debrecínu. Už bolo okolo polnoci a boli sme príliš unavení na pokračovanie. Pri pumpe sme rozložili stan, pričom to náš vodič ešte pretlmočil personálu benzínky, aby im to náhodou nevadilo. Na večeru nemohla chýbať Vifonka, vodu nám zohriali v mikrovlnke priamo na pumpe :)

Ráno sme začali stopovať smerom na Budapešť. Opäť sa na nás ale usmialo šťastie a zobral nás chlapík až do Győru. Bol celkom scestovaný, ukázalo sa, že šéfuje nejakej stavebnej firme so zákazkami po celom svete. Spomínal napríklad Nemecko, Francúzsko, ale aj Slovensko a aktuálne tiež Katar, kde stavajú štadióny pre Majstrovstvá sveta vo futbale. V Budapešti nás previezol cez centrum a poukazoval nám najznámejšie ulice a budovy.

Keď nás vysadil pri Győri, boli sme ozaj už len kúsok od domu (v porovnaní s tým, čo sme už mali za sebou). Ako to ale býva, posledný krok je často ten najťažší. Najskôr sme sedeli na pumpe, pretože som mal mať telefonický pracovný pohovor, ktorý sa ale nakoniec neuskutočnil. Potom sme sa pustili do stopovania. Išiel som sa aj popýtať kamionistov stojacich na parkovisku, či by nás nezobrali. Buď ale nechceli, alebo šli iným smerom, alebo nechceli brať dvoch ľudí naraz, pretože to je zakázané. Stopoval som aj na priľahlej ceste, odkiaľ ma však odprevadili policajti, pretože to bola už súčasť diaľnice a na diaľnici sa stopovať nemôže. Po viac ako troch hodinách na pumpe nás zachránil Nór pôvodom z Rumunska, ktorý práve išiel z Rumunska do Nórska. Za necelú hodinku sme boli konečne v Bratislave, vysadil nás pri Inchebe. Kúpili sme si rozlúčkové pivo a vybrali sme sa do svojich domovov. Ja som posledné necelé dva kilometre prešiel pešo po petržalskom korze.

Autostopom do Turecka: (2) Bratislava – Istanbul

S Vierkou sa stretávame v piatok ráno o 10 na konci Petržalky. Máme namierené na OMV pumpu na výpadovke z Bratislavy. Táto pumpa je výborný štartovací bod na stopovanie smerom do Maďarska aj Rakúska, keďže sa nachádza až za hranicami mesta. Nie je ale úplne jednoduché sa k nej dostať, musíme brázdiť pole a križovať železnicu. Keď už sme pri diaľnici, musíme prejsť na druhú stranu, namiesto prebehnutia volíme asi pol kilometra vzdialený most, ku ktorému sa dostávame ako inak cez pole.

Konečne sme na pumpe, zablatení, ale šťastní :) Pripravíme kartón s nápisom Budapest a začíname stopovať. Stojíme pri bufete a ukazujeme prvý cieľ našej cesty smerom k parkujúcim vodičom. Po asi štvrť hodine sa pri nás zastaví mladý Čech, ktorý vystúpil z autobusu. Prihovorí sa za nás vedúcemu zájazdu a tak sme chytili prvý stop. Autobus je z polovice zaplnený ľuďmi a z druhej polovice hudobnými nástrojmi, keďže vezie folkloristov na klobásový festival do Békéscsaby. Hneď po nastúpení nás ponúkajú vínom, pálenkou, kalvadosom, ale aj rôznymi chutnými pokrmami. Okonáhle sa autobus pohol, v zadnej časti začína nefalšovaný koncert. Škoda len, že tu nie je dosť miesta, inak by nám určite ukázali aj nejaké tanečné kreácie :)

Pri dobrej hudbe a bujarej zábave cesta rýchlo ubieha, asi za dve hodiny sme pri Budapešti a tu sa naše cesty rozchádzajú. Vystupujeme opäť na benzínovej stanici. Pre mňa bol toto výborný vstup do sveta stopovania. Pred tým som za primárny cieľ stopovania považoval to, že sa človek dostane zadarmo na miesto, kam potrebuje. Okrem toho však môže spoznať nových ľudí a zažiť nečakané situácie. Hoci som bol už svedkom vystúpenia rumunského harmonikára v bratislavskej električke, tento koncert bol určite lepší :)

Po krátkom čakaní nás zobrali dvaja Srbi na Audine. Prihovorili sme sa im, lebo sme videli komárňanskú značku. Vysvitlo však, že nevedia ani po slovensky, ani po maďarsky, jeden z nich ale vedel po nemecky, tak som s ním trochu šprechoval. Komárňanskú značku mali preto, lebo majú na Slovensku firmu. Chlapík hovoril, že nie je veľmi bezpečné stopovať v Srbsku, ako dôkaz spomenul prípad, ako našla polícia blízko maďarsko-srbských hraníc detské telíčka, ktoré tam vyhodili obchodníci s orgánmi. Takýto príbeh človeka veľmi nepovzbudí do ďalšieho stopovania a boli sme aj celkom radi, keď sme vystúpili v maďarskom Kecskeméte. To sme ešte nevedeli, že tu bude ukrutná zima. Chvíľu sme sa zohrievali v priestoroch benzínky, potom sme šli opäť stopovať pred dvere. Veľmi som sa potešil, keď tu zastavilo auto s bratislavským EČV a z neho vystúpila mladá Slovenka. Keď išla okolo, prihovoril som sa, či by nás nezobrala. Ona napokon súhlasila. Ďalšia super správa bola, že mala namierené až do Belehradu, kde býva jej frajer. Na zadnom sedadle mala prázdnu klietku pre psa, do ktorej som narval svoj ruksak, zvyšnú batožinu sme dali do kufra, a tak sme sa pomestili. Cestou nám okrem iného porozprávala niečo o srbskej mentalite. Hlavne niektorí chlapi sú vraj veľmi výbušní, ale tak si Srbov aj ja predstavujem. Z toho dôvodu nám tiež neodporúčala v Srbsku stopovať. V Belehrade sme chceli vystúpiť na nejakej vhodnej benzínke, odkiaľ by sa dalo pokračovať k srbsko-bulharským hraniciam, na mesto Niš. Žiadnu pumpu sme však nevideli, a tak nás Mirka previezla až na druhý koniec Belehradu. My sme vystúpili na pumpe a ona sa snáď s pomocou GPS dostala do cieľa svojej cesty.

Keďže sme boli na diaľnici smerom na Belehrad, museli sme sa dostať na opačnú stranu, smerom na Niš. Neostávalo nám nič iné, ako prebehnúť cez cestu. Bola už tma a jazdilo tu dosť áut, ale podarilo sa nám prejsť, keď práve nič nešlo. Belehrad je rozľahlé mesto rozprestierajúce sa na viacerých kopcoch, po tme sme z neho však veľa nevideli. Na pumpe sme si kúpili pivo a chceli sme si dať niečo pod zub.

Ani sme si nestihli poriadne pripiť a už sa Vierke podarilo stopnúť ďalšie auto idúce do Nišu. Bol to Srb na Subaru, ktorý sa živil tuším predajom nejakých medikamentov. Srbské diaľnice sú v slušnom stave, Vierka utrúsila nejakú uštipačnú poznámku, že prečo ideme tak pomaly, a tak to na chvíľu roztúroval a išli sme aj cez 200 km/h. Pýtali sme sa ho aj na stopovanie a tvrdil, že v Srbsku je to bezpečné, čo ma trochu upokojilo. Vysadil nás v Niši na benzínke a povedal, že si tam môžeme kľudne rozložiť stan. Robia to tak vraj pravidelne ľudia idúci na dovolenku, samozrejme v letných mesiacoch ;) Na poli pri benzínke som teda postavil stan, Vierka išla vypýtať horúcu vodu na benzínku. Na večeru sme si dali Vifon a šli sme spať.

Ráno sme vstávali skoro. Jednak preto, že nás ešte čakal kus cesty do Istanbulu, ale aj pre strašnú kosu v stane. Skladanie stanu s premrznutými prstami bolo tiež dosť náročné.

Potom sme sa išli zohriať a naraňajkovať na pumpu. Ja som si dal vajíčka so slaninou, Vierka ochutnala miestny boršč. Chceli sme ďalej stopovať, ale už po 5 minútach pobytu vonku sme znova premrzli. Bolo nezmyselné, aby sme mrzli obidvaja, tak sme sa striedali. Jeden z nás stopoval a druhý sa zatiaľ zohrieval vo vnútri. Po asi hodine sa nám podarilo stopnúť Bulhara. Mal síce starú rachotinu, ale aspoň šiel našim smerom a bol ochotný nás zobrať. Komunikácia s ním bola náročná, pretože nehovoril veľmi po anglicky ani iným nám známym jazykom. Ak sme to ale správne pochopili, tak išiel z Nemecka do Sofie. Hneď za Nišom zle odbočil a smerovali sme do Macedónska, nie do Bulharska. Videli sme na našom GPS, že ide zlým smerom, ale mysleli sme si, že pozná inú cestu. Po chvíli si ale aj on všimol, že ide zle, nedalo sa však z diaľnice zísť. Pred nami sa objavila mýtna stanica a on to tesne pred ňou otočil cez medzeru v zvodidlách do protismeru. Zrejme sme neboli prví, čo niečo také spravili, lebo nás videli aj policajti a nezakročili. Vrátili sme sa teda k Nišu a odtiaľ pokračovali správnym smerom. Cesta ubiehala pomaly, ale príjemne, na chvíľu sa dokonca ukázalo aj slnko. Potom sa ale opäť zamračilo a dokonca začalo aj snežiť. Takéto počasie pretrvávalo aj na predmestí Sofie, kde sme vystúpili. Ostali sme visieť na malej benzínke, kde zastavovalo minimum áut. Po asi hodine čakania a v zlom počasí sme sa rozhodli, že zoberieme nočný autobus do Istanbulu. Týmto získame nejaký čas, aj sa relatívne v pohode vyspíme. Osobne nerád spím v autobuse, ale pri predstave stanu v mrazivej bulharskej divočine bol autobus lepšou alternatívou :)

Potrebovali sme sa však dostať na autobusovú stanicu. Na pumpe sme sa spýtali, odkiaľ ide miestny bus a zamenili sme drobné na lístok. Lístok sme si nakoniec nekúpili, keďže sme nevedeli ako. Šoférovi sme povedali, že chceme ísť na autobusovú stanicu, a tak nás vysadil a ukázal nám, ako sa tam dostaneme. To sa ale už pri nás zastavil jeden Iračan a ponúkol sa, že nás na stanicu zavedie. Išli sme ešte jedným busom do centra a odtiaľ pešo. Chlapík asi ale presne nevedel, kde je stanica, tak sme mu poďakovali a išli sme pozrieť na internet, ako sa tam dostaneme. Boli sme už len asi kilometer od stanice. Tam sme si dali vo vývarovni večeru. Vierka mala ešte incident na záchode, keďže sme nemali drobné na vstup, tak preskočila turniket. Jedna hajzelbaba však mala asi zlý deň, a tak sa tam začala rozčuľovať. Ja som jej len ukázal, že nemáme peniaze, ona však že ako si to predstavujeme, ostatní musia platiť a my nie. Div že nevošla Vierke do kabínky.

Bus do Istanbulu nás vyšiel asi 22,5 EUR na osobu. V duty free shope na bulharsko-tureckých hraniciach sme kúpili do zásoby litrovku Absolut Vodky, pretože v Turecku ako islamskej krajine je alkohol drahý. Na hraniciach sme museli v strede noci vyjsť z autobusu. Zistili sme, že vonku stále panuje ukrutná zima. Verili sme však, že sa to ďalej v Turecku zlepší, predsa len sme chceli ísť zo sychravého Slovenska do teplejších krajín.